piatok 24. októbra 2014

Alergická reakcia


Poslali ma k alergiologičke. Na výstrahu obvodnej lekársky, že sa tam dostanem najskôr v máji v roku 2015,  alebo 2016 už si nespomínam, som si vypísala pätnásť telefónnych čísel a začala s odvolávaním. Výsledok? Jeden telefonát, 15 € a termín hneď na ďalší týždeň.  Spomenula som si, ako vždy tvrdo odmietnem platený termín a potom si vždy po pol roku a  7 hodinách v čakárni nadávam. Najskôr, že som si nezobrala piť, potom jesť, potom že nemám internet, prípadne aj krížovky by stačili, dokonca aj výčitky voči práci ma chytia no a potom, že som nezaplatila za ten sprostý termín.
Dnes som zaplatila. Čakala som len niečo vyše hodiny. Skvelý čas.  Už som spomínala čo je  mojim životným údelom?  Všetko si predstavujem  vznešene, zložito a „profesionálne“ a tak sa mi z času na čas stane menšie sklamanie a rozčarovanie.  Začalo to ešte na vysokej škole.  Povedali, nám že ideme odoberať pôdne vzorky a určovať pôdne typy a subtypy. Mierne som ostala v šoku, keď to znamenalo, to že takým obyčajným vrtákom, ktorým sa robia jamy na stromčeky, sme vyťahovali pôdne profily J Úplne obyčajným vrtákom, ani digitálny displej to nemalo, ani baterky do toho nešli. Len kovový vrták.
Tak v ambulancii ma čakalo rovnaké prekvapenie. Sestrička chytila pero a začala si naznačovať čiarky, len tak od ruky na moje obe ruky, ako sa jej pozdávali.  Chvíľku som ju pozorovala a zaostrovala na farbu čiarok. Bože, veď to je modrá. Pozerám lepšie a už celkom jasne a ostro vidím aj logo farmaceutickej spoločnosti, ktorá to pero sponzorovala.  Že ja v živote mám veľké očakávania.  Ako nič špeciálne som teda naozaj nečakala, ale čiarky od pera – 20 kusov a 4 špeciálne bočné, tak tie som nepredpokladala.  Cítila som sa, ako keby ma prešiel šijací stroj s takým tým obyčajným rovným stehom. Od lakťa po zápästie. A vracal sa druhou rukou. Nasledovalo napichávanie.  Hneď po prvom pichnutí ma začalo svrbieť celé telo.  Sestrička na mňa pozerá s výrazom v tvári „to už“.  Čo ja viem, či je to „už“, ale keď je to podľa nej „už“, tak asi „už“.
Vyšupli ma opäť do čakárne. Po celej ruke mi stekala hmota vône kanagónu.  Kvapne mi to na tričko, alebo na zem, na tričko, alebo na zem, na tričko, na zem.... Kašlem to! Na zem! Nedalo sa inak. Ako si niečo utriete, keď máte pretočené ruky prešité tým šijacím strojom. Vyšla sestrička, prišla zavolať pani Pipíkovú (toto si fakt nevymýšľam, ako ani to pred tým, ale toto prisahám, fakt s plnou vážnosťou).  Najskôr  ju oslovila ticho, tak nenápadko. Ale pani Pipíková nepočula, tak to zarevala na celú čakáreň.  
Pani ktorá vychádzala z ordinácie obdivne zahliadla na moje červené ruky s takými napuchlinkami a že: „Jéj, Vám to červená... „   Postreh ako hrom. Tak ale mohla, byť aj farboslepá, tak sa to ráta.  Zrazu prievan, z čista jasna  a hlavne z otvoreného okna.  Oproti ortopedická ordinácia plná starších pacientov s paličkami. Hneď vzbura. To okno treba zatvoriť. Nedalo sa. Išlo o vetračku, ktorá bola vo výške 2 metrov. „Sestrička, sestrička, dajte zatvoriť to okno. Je tu zima.“ „Nedá sa, niekto v celej nemocnici ukradol tyče na zatváranie okien.“  Konečná. Ešte pre istotu chcem dodať, že to nebola ani krtíšska ani lučenská nemocnica, ale jedna z nášho hlavného mesta.
Ďalší šok. Tie červené napuchlinky mi začala lekárka merať. Obyčajným pravítkom! Čísielka už mala trochu ošúchane, tak k tomu používala aj tú najobyčajnejšiu lupu. Ako som asi blázon, alebo lietadlo, ešte sa rozhodnem, teda čo z toho.  Aj v autodieľni majú viac náradia a všelijaké špeciálne vecičky. Aj o digitálnej „šublére“ som už počula. Asi ju tej pani doktorke nabudúce donesiem. Ešte šťastie, že som neštudovala teda medicínu, to by bolo asi ďalších prekvapení. Minimálne jedno obrovské pre mojich rodičov J.