utorok 2. decembra 2014

Prvé love story. Časť 1.

Prvá láska. Hmmm to je Vám teda veľmi vážna vec a ešte vážnejší stav. Stalo sa. Každému sa raz stane. Niekto si to odkrúti v škôlke, niekto na základnej a niekto si svoju prvú lásku berie. Ok, tá posledná možnosť platí v dnešnej dobe, len pri druhom manželstve (Keď sa raz rozvedieš, druhý krát si zoberieš  svoju prvú lásku- práve vymyslený fyzikálny zákon zotrvačnosti citov). Ja vás vidím!!!! Áno, vidím vás ako ste prehodili druhé internetové okno a do vyhľadávača na FB vyťukávate meno svojej prvej lásky. Malý „čeking“ ako vyzerá váš záložný „server“.  Môj je už mimo "provoz"  - šťastne zadaný :D

Casanova sa vykryštalizuje hneď v škôlke. Jasné poznávacie znamenie: „Ja som do nej“ a „Ona je do Peťa a preto som mu zjedol obed.“  Požičiavanie ťahajúcej kačičky za pusu. Držanie sa za ruky na prechádzkach (aj v tých čudných rukaviciach bez prstov, kde je to takmer nemožné) a vzdorovitý protest, že vedľa nikoho iného sa Vám nedá v škôlke zaspať, len vedľa Zuzky. Ťažké lichôtky a neskutočné silné komplimenty o tom ako vám krásne voňajú vlasy a aké máte pekné šaty. Joj, ako mám rada tento detský svet. Začínam mať podozrenie že,  sa robia scenáre do telenoviel práve v škôlkach.

Základná škola. To bolo obdobie presne ako v relácii Jula Viršíka a jeho príbehov v rádiu, hmmm ? Neviem. Tuším to bola hitparáda Twentyfive. Už si nespomínam. V hlave mám z toho len tú strašnú melódiu: turururu turururu tururu.... A do toho precítený prednes lyrizovanej prózy, ťažkých príbehov: „Pozrel sa na mňa a ja som nevedela čo mám robiť.... „ Zlé obdobie, veľmi zlé. Teraz je to hneď jasné. Kukne na Vás, vy kuknete na neho. Kukne na Vás a vy kuknete na neho. Kuknete na FB a je to tam. Jasný stav –  ste vo vzťahu! Kuknete na neho, on nekukne na Vás, kukne na vás, vy nekuknete na neho. Kuknete na FB a je to tiež jasné! Stav – je to komplikované. Neskutočne nápomocná je táto dnešná doba. Hneď viete na čom ste.

Moja základná škola bolo obdobie flanelových – kockovaných košieľ a hríbikových účesov. Všetci sme ich mali (tie košele myslím). V dvoch farbách povinne. Hríbikové účesy len podaktorí. Tí čo mali doma hrnce veľkosti detskej hlavy. A tí čo tento hrniec nemali išli si ho kúpiť so slovami:  „Dobrý deň, prosím si hrniec detskej hlavy - univerzálna veľkosť 5 až 9 triedy, nech sa to využije aj pri 2 deťoch“. V rodine môjho „vyvoleného“ (na prvú lásku) tento hrniec mali.

Nebudem klamať, bola to naozaj príšerná doba. Už len keď si predstavíte, ako zložito sa zháňala fotka.  Dnes dáte selfika, stiahnete, vygooglite... proste do 5 sekúnd máte fotku kohokoľvek. Slečny aj s kačičkou z tej škôlky (ale na puse). Foťák v tej dobe mala len tá pani, ktorej sme sa vždy na konci roka zbierali, aby nám urobila jednu spoločnú fotku s kriedovou tabuľkou. Jeden rok tú tabuľku zabudli premazať a mali sme tam napísané o dve triedy menej. Dve fotky zo 4 triedy nemá hocikto. Vždy nás postavili vedľa jedličiek v parku. Pokojne ste si podľa nich vedeli odrátať medziročný výškový prírastok (Váš. V štvrtej triede ste boli po prvú halúzku jedličky v druhej štvrtej triede po tretiu halúzku).

No späť k zháňaniu fotky „vyvoleného“. Bol to náročný proces. Zárodok mojich obchodných schopností siaha presne do tohto obdobia.  Vykšeftila som ju. Normálne za nejaký úplatok (asi nejaká opisovačka domácich úloh, nič hodnotnejšie, okrem tej flanelovej košele som v tom čase nemala). Spolužiačka mi doniesla skopírovanú  fotku svojej sestry aj s tou kriedovou tabuľkou. Okrem jej sestry tam bol samozréjme aj pán vyvolený (áno, odkopírovanú – čierno-bielu siedmackú fotku na kancelárskom papieri. Rozmer hlavy „vyvoleného“ asi 0,5 cm v priemere, bez tela - stál v druhom rade (podotýkam, že kopírovať sa vtedy chodilo do okresného mesta). ... ale ten pocit, ten pocit, keď som ju mala....  :D

... pokračovanie na  budúce ?  :)