piatok 20. novembra 2015

Cestou do prace.

Každé ráno cestou do práce prechádzam okolo materskej škôlky.  Ak si privstanem s časovým predstihom rovnajúcim sa rýchlosti detských krôčikov, o pár úsmevných príhod mám postarané .

Mamina: Sebastianko čo je tam?
Sebastianko: Kia.
Mamina: Nie, to nie je Kia. Skús ešte raz.
Sebastianko: Audiiii
Mamina: Áno správne. A akej je farby ?
Sebastianko: Metalízovej......

Neviem, či je to len hlavným mestom v ktorom zvieratká spávajú zásadne v zoologickej záhrade, alebo mojim vekom. Možno som len nepostrehla nové trendy u detí v predškolskom veku.  U nás na dedine som to odpočúvala ale takto:

Mamina: Filipko čo je tam? 
Filipko: Cicaaa.
Mamina: Správne. A ako robí cica? 
Filipko: Heš, heš.....

Niekedy mám s tými drobcami rovnako dlhú pracovnú dobu a poobede sa pri tej škôlke vidíme opäť. Väčšinou, ako s ťažkým srdcom odchádzajú z ich škôlkarského detského ihriska .  Raz sa mi podarilo zachytiť ocina, ako neodolal synovmu želaniu ešte trošku „hojda“. A vyložil ho v pršipláštiku a gumákoch na hojdačku, ktorú  hojdal jednou rukou. V druhej držal nad sebou dáždnik. Lialo. Nepršalo. Lialo. Takéto želania dokáže splniť  asi len milujúci tatinko.

Riško veľmi neprosil. Ten sa prepchal pomedzi tyčky zamknutej bráničky a svet hojdačiek bol celý jeho. Keby ste videli ten pohľad  tatinka, pred  dvojmetrovou zamknutou bránou. Toľko dinosaurov ani nevyhynulo, koľko ich ten tatinko Riškovi sľúbil, len aby sa prepchal späť.