piatok 4. decembra 2015

Trnavské mýto

Svet je plný paradoxov, teda aspoň ten svet, ktorý vnímam ja. Trnavské mýto je pre mňa tiež tak trochu paradoxné, okrem iného. Taká moja denná reality show. Chodím podchodom. Nie že by mi to prišlo bezpečnejšie ako prechod pre chodcov, to určite už dáááávno nie.  Šanca, že vás zrazí auto pri prechode "nadchodom",  je podstatne menšia, ako že prejdete bez nejakého „prúseru“ týmto podchodom. Ak Vás neodchytia „Jehovisti“ tak „O2 - kampaň“. Ak sa vyhnete rozliatemu vínu tak stupíte  istotne do niečoho iného.

Neskoro večer tam skoro pravidelné stojí mladý chalanisko so štýlovou gitarou.  Ja som hudobne hluchá (podľa mňa aj pískam falošne), tak Vám 100% potvrdzujem, že hrá skvelo ( čo je možno aj pravda).  Pred ním šiltovka s pár drobnými. Keď okolo neho prechádzam vždy rozmýšľam, či by nebolo jednoduchšie vytiahnuť tú šiltovku a pár akordov, skôr  ráno, keď tadiaľ chodí milión krát viac ľudí. Možno sa snaží len zbaviť trémy – a postupne bude chodiť skôr a skôr a zvyšovať si počet poslucháčov (aj takto sa dá vlastne vybudovať kariéra - teda aspoň pocit, že sa vám publikum, stále viac zväčšuje). Alebo je podchod miestom, kde sa nemusí dodržiavať nočný kľud po desiatej a on si chce len tak zanôtiť. Možno. Možno. Aj by som sa ho to niekedy opýtala, ale nikdy som  nenabrala odvahu v tom podchode čo i len spomaliť, nie to zastať.  Sústredenie sa na pozorovanie vlastného tieňa, či náhodou nedostane schizu a nerozdvojí sa, mi v tom vždy zabránilo.

Ranný prime-time má v podchode, ale na celú zimnú sezónu predplatený pán bez domova. Ten, ktorý to už definitívne vzdal. Od skorého rána okolo neho prechádza nespočetné množstvo klopkajúcich párov nôh, ktoré utekajú zarábať na neskutočné splátky hypoték, aby sa mohli neskoro večer vrátiť po 30 rokoch splácania do vlastného domova. Pán bez domova hluk nevníma. Maximálne sa otočí na kartóne na druhú stranu a veselo si v plnej hlasitosti chrápe ďalej. Občas, ako keby súperilo jeho chrápanie  s chrápaním jeho ozveny. Skoro ráno vstávať nemusí.  Hypotéku nespláca.   V lete má tento pán  rezervovanú lavičku priamo na električkovej zástavke. Vždy keď ho vidím v hlave sa  mi spustí song od Horkýže slíže – Na lehátku. Raz som ho zachytila hádať sa s jeho kolegom: „Ty si tak zlý človek, ty čo si urobil to sa nedá odpustiť... Ty si u mňa skončil !!!!!!  Ver mi!!!! Pre teba sú dvere na mojom dome navždy  zatvorené!“  Či tým myslel viac ako 200 m štvorcových plochy podchodu, už netuším, ale v tom prípade by to znamenalo, že pán čo nevlastní (asi) nič, vlastne vlastní najväčší apartmán v Bratislave..... Paradoxné Trnavské mýto!