nedeľa 21. augusta 2016

.... opäť tatranský.

Pár dní vytúženého voľna. Pár veci v taške a už tachometer prirátaval kilometre, minúty a pocit bezstarostarostnosti.  Prehriaty asfalt, dopravný servis,  kontrola či Donovaly stoja, ventilátory v tunely Bôrik, pribúdajúce české ŠPZ, obrovský mrak, rýchly nákup pršiplášťu v Exisporte, posledný sneh tíčiaci sa na vrcholci Lomického štítu. Milé Tatry som tu. Po krátkej dobe opäť.  Chýbali ste mi, teraz omnoho viac, ako zvyčajne.

Topánky na nohách. Krok po kroku. Skala po skale.  Ide sa po zelenej. Jediný pocit plniť nejaké príkazy.  Tempo, sila kroku, miera odvahy skrátiť si cestu, dĺžka času pozerať sa spiatky, smer to ste vy, nikto iný. Vy, ktorý tak trochu hľadáte samého seba, pod skalou, v kosodrevine, vo vlastnej hlave, vo vlastnom srdci. Skala po skale, opäť skala a za ňou ďalšia skala, s vyhliadkou na skalu v skalnatej ceste vedúcej na vrchol plný skál. Pohľadom vnímate vychodené chodníčky, srdce sa zamyslí nad osudmi ľudí, ktorí tu boli pred Vami. Raz, dva, možno aj stý krát a vy viete, že vašu stopu tiež prekryje ešte jedna Vaša stopa a určite nie tá ktorá pôjde spiatky....

Sú miesta, kde zastal čas. Pár hodín po zelenej určite áno. Vôňa lesa, chlad vodopádu, ostrosť slnka na skalách, vietor, ktorý sa snaží odniesť  zlo so smútkom, ktoré si nesiete v batohu, ležiaceho hneď vedľa jablka a vody z vodopádu.  Nerozmýšľate, len cítite.  A po čase naozaj len cítite... slobodu... . Stretávate  ľudí, ktorých ostrosť tohto prostredia vyzbrojila silou. Silou byť láskaví. Láskaví, viac než kdekoľvek inde. Zdá sa Vám, že majú toho málo. Denný výhľad do doliny, prácu trčiacu niekoľko desiatok centimetrov nad ramená, spoločnosť kamzíkov, ktorým vymýšľajú mená,  bylinkový čaj a samotu. Usmievajú sa. Sú spokojní, nič im nechýba. Majú toho podstatne viac než mnohí z nás...

... nachvíľu opäť veríte v DOBRO ĽUDÍ, ktoré dúfate, že neskončí poslednou zelenou  turistickou značkou.

Dovidenia milé Tatry, dovidenia čoskoro...