piatok 9. septembra 2016

Nekoncentrovaná človečina

Prechádzam uličkami mesta.   Vonku ešte vonia spomienka na leto.  Slnečné lúče spáchali atentát na prichádzajúcu jeseň . Všetko funguje.  Pohoda.  Optimizmus vo vzduchu. Silno koncentrovaný, taký ten nákazlivý. Prechádzam okolo obchodu pred ktorým je lavička. Pred lavičkou fotogrraf, ktorý chce zachytiť poslednú bitku leta o svoj čas a tiež výklad obchodu. Na lavičke sedí pani. Plne v zábere. Zakrýva všetko. Dokonca aj atmosféru.  Fotograf ticho žobroní o spoluprácu. „Poprosím Vás, len na chvíľku sa posuňte ste mi v zábere, len na chvíľku...“   Pani nereaguje.  Tvári sa že nepočuje.  O záber fotograf nechce prísť. Prosbu vysloví ešte raz a ešte raz....  Lyrický opis končí. Realita ukončila všetko. „Pane vy ste aký drzý, že ma vyhadzujete z lavičky.“ V hlave mi naskakujú otázniky. Koncentrácia človečiny vo vzduchu redne. Z obchodíku vychádza predavačka, navigujúca fotografa k ďalším záberom. Pani z lavičky využíva svoj prime time. Tento krát už bez váhania vstáva z lavičky a smeruje k predavačke.  „Máte neskutočne drzého fotografa. Vyhodil ma z lavičky. Nesktutočné čo si dovoľuje. Jeho drzosť sa nedá ani opísať. Drzý je ako opica. Mali by ste s tým niečo urobiť.“  Vydýchla som si. Fotograf má svoj záber....

Pokračujem ďalej. Neodolám a využívam posledné minutý môcť byť na „letnej terase“ v jeseni.  Objednáva sa vo vnútri podniku. Tých čo neodolali bolo viac. Čakáme. Vedieme silnú argumentáciu s neodolateľnými koláčikmi vo vitrínke na tému: Nie, nemôžem Vás zobrať na tanier všetky. Nie, môže ísť len jeden. Podnik je plný. Plný. Úplne plný. Pani sediaca pri prvom stolíku rázne vyskočí a už je začiatkom radu. „Kedy dostanem tú kávu? Dnes ste najeký spomalení! Na kávu, ktorú som si už aj ZAPLATILA čakám NEUVERITEĽNÝCH 5 MINÚT.“ Pani v ráde s časenkou číslo 4, vycítila svoju šancu zrýchliť chod sveta. „Pane Bože, to naozaj!!! Až 5 minút čakáte na zaplatenú kávu. To tu nemá úroveň... Pribrzdení sú tu. Neuveriteľné tieto služby v tomto meste. Keď to nevedia robiť nech to nerobia!“ Ja tú svoju kávu dostávam obratom. Bez zázraku. Opäť som si vydýchla. Tento krát s vyloženými nohami na terase po prvom dúšku kvalitnej kávy....

Prechádzka končí pri výťahu. Prichádzam prvá. Privolávam výťah. V rukách väčšie krabica. Prichádza pani s kočíkom. Dávam jej prednosť.  Vchádza do prázdneho  výťahu a obratom stláča tlačidlo na zatvorenie dverí s pohľadom mega vedátora objavujúceho práve druhú dierku na gombíku kabáta. Jej úsmev oceňuje samú seba, ako bravúrne dokázala vybabrať s ostatnými.  Dvere sa zatvárajú. Ja s krabicou stojím vonka. Opäť výdych. V tak malom priestore ako výťah pre 6 osôb, som rada, že nemusím dýchať tak málo človečinou koncentrovaný vzduch.

Ľudia poznačení biednosťou regiónu, nedostatkom možností, dostávajú bitku ešte aj od vlastného ega. Potreba byť „prestíž“. Uraziť. Byť viac, priam najviac. Ponížiť. Ohovoriť.  Vybabrať. Taká denná odpočutá realita.  Je mi to cudzie, zvláštne, nepochopené. Určite je to rovnaké všade, len ten koncentrát človečiny, je tu na meter štvorcový akýsi nižší než tabuľkový priemer. Zadržiavam dych s jasným cieľom... ja ostávam aj tu človekom.