pondelok 5. septembra 2016

Prvý deň v škole.

Pamätám si parádne šatôčky, samozrejme v tom veku „otrasne ružové.“ Mamina chcela spraviť kamufláž, že aspoň prvý deň budem za dievča.  Tak vydržalo to asi do prvej veľkej prestávky. Potom som už bola opäť malý chlapčisko v ružovej sukni.  Krátke blonďavé vlasy, potmehúdsky úsmev a za prstami viac nezbedy, než v rozprávke Luj, Duj, Huja. 

Prvá za obeť padla váza. Nechtiac. Padla z poličky. Skoro sama. Labilnej povahy bola. Chudera jedna. Prvé školské vyhrešenie, neskutočne účinné. Hotový palaryzér. Veď si predstavte ten strach malej detskej duše, keď vaša súdružka učiteľka býva od vás len 4 domy ďalej.  Strach, že sa to povie doma, ma normálne odstavil asi aj na týždeň. Tak ale osud býva občas milostivý.  Za zvládnutie prvého týždňa v škole som dostala bicykel. Ešte že tá váza bola labilná a strach veľký a súdružka suprová, inak by som svoj prvý bicykel dostala asi v 12 –tich. 

Druhá obeť bol nástenný teplomer. Ale v tom som fakt bola tak trochu nevinne. Prievan zavrel dvere tak silno, že nám padol zo steny.  Ja som len stála pri nich. Za trest týždenník na niekoľko týždňov Chodila  som domov, ako z brigády z mlyna. Zababraná od hlavy po päty a jasné s atramentom aj za ušami.  Každé ráno som rozdávala jódové tabletky, asi vďaka nim som začala vynikať v matike. Narátať ich toľko rán, toľkým spolužiakom sa nikde muselo odraziť.

Ďalšia obeť bol peračník. Neskutočne parádny. Už so spomínaním Luj, Duj Hujom. Tak veľmi sa mi páčil, ten obrázok na ňom, že som si ho z neho vystrihla a nalepila na zrkadielko. Na peračníku diera ako svet, tak ale rýchlejšie som si skontrolovala, či mám všetky farbičky „doma“. Doma (tie 4 domy od súdružky učiteľky) kukátko na farbičky a parádny obrázok na zrkadielku tak veľmi ocenili, že za trest som ho mala do konca školského roka. Keby vedeli, že som svojim nadšením, ako si viem rýchlo skontrolovať farbičky nakazila aj pár kusov spolužiakov a pár kusov peračníkov, tak by ten trest možno skrátili aspoň na pol rok.  Pocit trendsettera v prvom ročníku, si nemôže užívať každý.

Rozlúčka s prvým stupňom, musela mať úroveň mne vlastnú a jasné veľkolepú. Rozbité okno!!!! Našťastie také malé vetračkové. V hádzaní som nikdy nebola dobrá. Tak som miesto spolužiaka trafila gaštanom okno. Nevydržalo. Celý rok som miesto chodenia „do školy“ chodili do školy rozmýšľať ako to vyriešim, aby naši  o ničom nevedeli. Vreckové žiadne. Koniec roka sa blížil. Ani do kníh som nepísala. Radšej. Tak ale osud bol ku mne opäť milostivý. Zistilo sa, že spolužiak „je do mňa“. Napísal mi to na lístok. No a keď je niekto v štvrtom ročníku do vás, tak to ho rýchlo presvedčíte, že za to rozbité okno vlastne môže aj on. Prečo? Lebo sa jednoducho nemal uhnúť. Keby sa neuhol, všetko by mohlo byť v poriadku. Tak aj bolo. Z najväčšej lásky zaplatil opravu toho okna!!! Frajer to bol, aj vreckové dostával.  Bože, ako som v tej minúte bola doňho aj ja. 

... tak také boli moje sladké ružové začiatky v školských laviciach. 

Ako to mamina po čase zhodnotila: „Chvála Bohu, že si tú pubertu dostala. Konečne sme si trochu oddýchli.„