nedeľa 4. decembra 2016

Požičané dieťa.

Rýchla výpomoc kamarátke s malým Samkom.  Predvídavo prišiel zbalený.  Hračky, knihy, nejaká čudná desiata  - vytláčacia kašička v rolovacej fľaštičke, ktorú som doteraz nepoznala.   Nehovorte to Samkovej mamine, ale tú som mu zjedla zo zvedavosti ja. Vybártrovala som sa ju za kilo mandarínok, jasné  oberal ich sám  Olaf a volali sa jasné „Olafínky“ (95 % Samkových hračiek a knižiek - Olaf). 

Stráženie Samka šlo na moje prekvapenie a skúsenosti s deťmi pomerne hladko.  Príjemné dopoludnie. Robili sme perinové bunkre, ktoré už v tejto dobe nie sú vôbec „cool“ (čudné), ale perinový Olaf to zase vyhral.  Poobede prišiel normálne útlm  a predsa sme sa uchýlili do toho bunkra, s Olafovskou knihou v ruke.

„Teta Ivi, poznáš KURVU?“  Mierne sa mi zahmlilo pred očami.  Asi som len zle počula. To „L“ a „R“ si v tomto veku býva zradné. I keď  „KULMA“ tiež neznela veľmi pravdepodobne – pokiaľ ju nepoužíva Olaf na ofinu.  „Ako Samko?“  „No či poznáš KURVU?“  Opäť menšie zahmlenie a paradoxne v mojej hlave aj pár typov na možnú správnu odpoveď.  Bála som sa do tohto rozhovoru pustiť, ale zvedavosť mi nedovolila. „Nie, Samko, nepoznám. To čo je?“ „Tak sa vola kamalátka ocina Matuška Barica. Smiešne však?  Že kurva.“  Až mi zabehlo. Prvý krát z tej definície, druhý  krát z toho presného lokalizovania ocinka  „A to ako vieš?“ „No, pledsa jednoducho. Matúško Barica hovoril, že to hovorí jeho maminka. A teta „kurva“ s ocinom Matúška Baricu aj placuje. Tak to hovorí Matuško Barica.  Stlašne smiešne sa tá teta volá.“ Samko sa smial, až nám bunker padol.   

Padnutý bunker na naše hlavy utlmil Samkov smiech.  Urobilo sa úplné prítmie.  Ideálna atmosféra na tajomstvá a zmenu témy. Cítil to aj malý Samko a hneď aj začal...  „Teta Ivi poviem ti tajomstvo, ale nemôžeš to nikomu povedať. Je to veľmi tajné a nemôže sa to hovoriť.“  Uff, chcem to ja vôbec vedieť ? „ Tak mi to teda pošuškaj.“ Malý Samko sa ešte viac pritúlil a hovorí „Vieš čo je PIČA?“  Ešte, že sme ležali inak by som odpadla. Nezmohla som sa na nič.  Samko ale nečakal na moju odpoveď. „To je veľmi neslušné slovo, ktoré sa nemôže hovoriť.“   „A to ti kto povedal?“  „Matuško Barica.“.......  „Ale nepovedz to nikomu, to sa nemôže... vieš... to je veľmi škaledé slovo.“  „Správne Samko, je to veľmi škaredé slovo a preto rýchlo naň zabudneme“.

Keď si raz budem vyberať škôlku pre svoje dieťa, moja hlavná podmienka bude, že do nej nemôže chodiť Matuško Barica....