štvrtok 18. mája 2017

Časť 9: Výber mena



Veľmi obľúbená aktivita každej mamičky. Jedna z najdôležitejších. Hneď po pôrode.  Výber mena. Moja predstava je, že do toho vhupnete večer v ktorý vám vyjde pozitívny tehotenský test. U mňa to malo menší odklad. Najskôr karty zamiešali tie včelie úliky a potom si poker so mnou zahral ten intenzívny pobyt na toalete. Niekoľko MESIACOV tehotenstva a náš Maličkánik nemal meno. Chvíľku som rozmýšľala, či by nám ho do matriky nezapísali ako Maličkánik. Všetci sme si ho už tak zvykli volať a dalo sa tak celkom fungovať. Tak trošku viac srandičkujem. Určite by mi ten výraz pani matrikárky za to nestál a neverím ani v matrikárky zmysel pre humor. A tiež úplne neviem, ako by znelo na rodičovskom, že Maličkánik chodí fajčiť poza školu (áno, treba rátať v živote so všetkým a byť na všetko pripravený, nie že z nášho malého bude určite kardiochirurg, alebo ambiciózny a úspešný právnik ... sničky, sníčky nejednej mamičky).  Opäť som raz oprášila svoju zodpovednosť a seriózne som to brala ako úlohu. Deadline  do 8 mesiaca tehotenstva.  Nechala som si rezervu. Pri mojom tehotenstve človek nikdy nevie. Keď som už dostala asi tretiu otázku, či už mám vymyslené mená, opäť na mňa padla materská ťažoba z nezodpovedného prístupu.  Jeden deň som sa teda k tomu normálne seriózne posadila. Najskôr som si pospomínala na všetky moje „istoty“ a favoritov z detstva a puberty. Viete tie, ktoré má každá žena. Niektorá už od svojich siedmich rokov. Mala som ich aj ja. Len som si za svet nevedela spomenúť aké mená to boli. Matne som blúdila a prehľadala už aj obe hemisféry. Nejako niekto v tejto časti mozgu zhasol svetlo. Behá mi tam tuším nejaký ekológ.  Musím sa snažiť asi viac. Ekológ zasvietil solárnu lampu. Kamoš. Jasnééé.  Ako som len zabudla. Po chvíľke naskočila trojica dievčenských a aj chlapčenských mien. Tri z nich už použili naši  susedia. Meno prvej lásky (pokiaľ s ňou to dieťa nečakáte, čo som nečakala), sa tiež nezdala ako veľmi dobrá voľba.  A viete aký je svet zlý a chodia po ňom aj čudný ľudia. Tak bohužiaľ za tých pár rokov, pred ktorými som vytvorila tento vysnívaný zoznam som ich stretla celkom dosť a presne dvaja mali aj meno z môjho best off zoznamu.  Ekológovi som pošepla, že pokojne môže „zhasnúť“ aj to solárne svetlo, že tu sme skončili (ak to dokáže).  Druhým krokom bol stolný kalendár. Tááák pekne od začiatku. Január.... október, december. Nejaký je krátky. Tak ešte raz. Musím si ich čítať pomaly a zreteľne, ideálne s porozumením. Stále sa mi ten kalendár zdal krátky. Tak som v ňom skontrolovala svoje meniny. Boli tam. Síce si na ne po vianočných sviatkoch spomenie málokto, ale nezrušili mi ich. Sú tam. Vydýchla som si. Znovuobjavila som si teda aspoň svoje meniny. Aj to sa dá považovať za úspech. Skúsim ich ešte ukázať partnerovi. Možno si aj on spomenie. Listovala som však ďalej. Stále sa mi tých mien zdalo málo.  Tak na rad prišli obľúbené internety s googlami.  Po chvíľke som mala pred sebou zoznam 1588 mien – rozšírená verzia na Slovensku používaných mien. Uff. Ako na rovinu. Toto bolo moc. Toto som fakt nedala a ako som sa sústredila, tak som sa sústredila do konca som sa nevedela dočítať. Niekoľko krát som aj začala a skončila som pri nejakom „D“: .... Dražica, Dúbravka, Duchoslav, Duchoslava, Dulcia, Ducinela, Ducínia, Duňa, Dušan, Dušana... (pre mamičky s väčším odhodlaním a neviem možno so zodpovednejším prístupom než som mala ja prikladám aj link: www.deti-ako.sk). Googlila som ale ďalej a našla som verziu kalendára, ktorá bola o niečo dlhšia ako tá zo stolného kalendára, ale dala sa prečítať dokonca.  Juúúppííí. Stále to nejako, ale neprichádzalo. Čítala som už asi tretie kolo a nič. Tu to chce asi trošku vedeckejší a profesionálnejší prístup.  Tak som si pospomínala na všetky metodiky práce a postupy semináriek a zvolila vylučovaciu metódu. Najskôr som vyškrtla „určite škaredé a čudné mená“, potom som vyškrtla top mená posledných rokov. Hold život býva krutý, žiadna Emka ani Sofia to nebude. Nebudem riskovať, že ich v triede bude osem (a pri dnešnom trende pôrodnosti dosť možno, že to bude celá trieda. Osem malých Sofií). Ďalej som vyškrtla všetky mená detí z ulice, blízkeho okolia, známych a "divných" ľudí...  Prišlo mi to, že to chcelo viacej originality (hlavne pri tých "divných" ľuďoch).  Vylúčila som tiež mená rodinných príslušníkov (svokru s maminou predsa nerozhádam :) ). Ďalším krokom v zozname bolo vrátenie „do hry“  pár „určite škaredých a čudných mien“. Niekedy, keď si vyslovíte meno niekoľko krát za sebou (minimálne 10) začnú vám znieť dobre. Napríklad taká Etela.  Etela, Etela, Etel, Etela, Etela, Etela, Etela, Etela, Etela, Etela... Tak tá týmto príkladom nie je a v mojom zozname je vyškrtnutá.  Ale taká Ester....  S takto pripraveného vyškrtaného zoznamu som si vypísala niekoľko – crem de la creme. Takto rozpracovaný zoznam som podstrčila môjmu partnerovi. Ten pár zoškrtal a zvyšné nevedel či sa mu páčia. On nerobil vedecké seminárky, nevie to oceniť.  On by dal nášmu dieťaťu pokojne aj meno Grétka. Moji spolužiaci zo základnej asi majú aktuálne pri čítaní tejto správy zimomriavky, keď si predstavia našu Grétu, ktorá s nami prestala chodiť v štvrtom ročníku, lebo práve vtedy ukončila povinnú školskú dochádzku. A to sú tie životné momenty, ktoré možno aj z relatívne pekného mena robia trochu zbytočný predsudok. Tak ale na psychologické pokusy s odosobnením sa od mena teraz náladičku nejako nemám. Matka Tereza a iné významné ženy sú ale iný prípad. Terezku, by som si vybrala hneď. Keby tak ocino nevolal náš záhradný traktor (Terra –Vari systém). To sme na sobotné popoludnia do záhrady chodili štyria. Ja, ocino, mamina a Tera. Jaj tieto moje predsudky.  Netušila som, že výber mena bude tak zložitá úloha.  Poslednú nádej som videla v analýze fotografii nášho potenciálneho genofongu. Raz ma ten môj systémový prístup k všetkému zabije (to asi to A-čko zo skúšky zo Systémovej Ekológie za to môže, vedela som, že mi ten predmet zmení život). Študovala som hlavne teda moje fotky, pri partnerovej plešinke sa mi predstavovala jeho detská podoba ťažšie i keď v prvé dni možno úplne reálne. Pri pohľade na moje fotky som si len utvrdila, že to malé blonďavé, chlapčisko v sukni s odrvenými kolienkami sa určite nemôže volať Nelinka, ani tá Sofinka. Síce stále som tu mala tmavovlasu švagrinku, ktorá má minimálne jednu fotku (má ich mrte nie len jednu) ako malá zlatá rozprávková Bambuľka (len s tmavými vlasmi) a také dievčatko by aj tú Nelinku prežilo, ale asi v tej pôrodnici na túto analýzu nebude čas. Chcelo to kombináciu dvoch úplne, ale úplne odlišných génov.  Tak takto som o tom mene rozmýšľala ešte niekoľko dní a naraz to prišlo samo. Naskočilo mi dievčenské meno. Jasne a jednoznačne, univerzálne, negýčové a dokonca aj medzinárodné. Tak jednoduché. I keď ak to bude tak ako asi bude, skomplikujem tie meniny vianočným obdobím aj jej. Ja mám dievčenské meno!!!!  Mám ho. :)  JA MÁM DIEVČENSKÉ MENO! Uff a čo s tým chlapčenským, potrebujem ho ja vôbec?



Reálny život? Nie! Vymyslené príbehy inšpirované reálnym životom. INTRO k tomuto blogu nájdete TU.