štvrtok 1. júna 2017

Časť 14: Spomienka na materskú s Janom a Katou.



Aby ste ma lepšie chápali a celé moje tehotenské trampoty. Ja nie som len prvorodička, ale som aj dieťa bez mladšieho súrodenca. Dokonca ani mini suseda či neter, ani sesternicu som v mojom  vnímavom veku nemala. Celkove som v živote raz dieťa prebaľovala a asi dva-krát kočíkovala. A už si nespomínam vlastne ani ako to dopadlo, ale asi všetci prežili. Teraz si matne začínam ale spomínať na moje tréningy na bábikách. Mamine som vysnorila moju komplet mini-pidi garderóbu a prezliekala do nemoty. Mala som Katu a Jana. Mená som vybrala s ocinom. Ten v tom mal v sekunde jasno, nie ako ja s mojou dizertačnou prácou na tému: výber mena. Ešte som mala Miša, ale ten bol nepredvídavo medveď s jedným očkom. Druhé mal odpadnuté. Keď som sa raz dostala k ihle prišila som mu náhradné. Jedno bolo modré a druhé hnedé. Rôznou veľkosťou gombíkov a tým, že som úplne netrafila pozíciu začal trochu škúliť, ale nebojte pravidelne som s ním chodila k očnému. Miša som neprebaľovala. Mal nohy dostatočne doširoka (kĺbiky boli v poriadku) a dvojplienku nepotreboval a navyše mu všetky dupačky boli malé. Maco Mišo bol dosť, hmmm macatý :).  Kočík pre bábiky som síce nemala, ale tiež som vysnorila ten môj. Parádny bordový, priestranný športiak so zaklápacou brzdou a minimálne ergonomicky tvarovanou opierkou chrbta (buď sa ležalo, alebo sedelo do pravého uhla). Dokázala som do neho natrepať aj Jana aj Katu. A vždy som sa jedovala, že Jano mi budil Katu. Normálne som to mala s príbehom. Raz som prepašovala aj ich plienky mamine do práčky, keď si odbehla po prášok. To bolo prekvapenie pri vyberaní prádla. A nie len tým, že tam boli. Ale trochu aj ich odtieňom, nakoľko keď pašujete nevyberáte si k čomu. Čuduj sa svete pri tých červených šatách mamina mala toľľľľko voľného miesta. Všetko bolo ale v najlepšom poriadku. Takto mi tie plienky viac ladili s kočíkom a Jano si zvykol. Ešte si pamätám, že som ich učila chodiť, dávala odgrgnúť, čítala im rozprávky, varila a hojdala na hojdačke, ktorú som im vyrobila v potoku na vŕbe. Na výrobu hojdačky potrebujete: motúz na ktorý navlečiete dostatočne hrubú a širokú plastovú rúrku, ktorá slúži ako sedadlo a následne tie dva konce motúzu priviažete na konár vŕby dostatočne ďaleko od seba- ideál na šírku tej rúrky. Potom som na striedačku raz Jana a raz Katu už len drôtom omotala, aby z tej hojdačky nespadli a mohlo sa hojdať. Jedne prázdniny som trávila aj u zbehlejšej sesternice u ktorej sa okrem kočíkovania rodilo. Normálne vankúšové tehotenstvo, ktoré končilo vždy nekomplikovaným cisárskym rezom (na ten predškolský vek aj tak dosť informácií a predstáv).  Keď si to teraz po sebe čítam, tak ja som na to materstvo vlastne skoro pripravená! Paráda!!! A keď si to po sebe čítam druhý krát tak dnešné Montessori je hotová šumienka. Toľko všelijakých vecí a zručností, ktoré mi prinieslo moje detstvo. Keby naši vedeli o všetkých mojich ihlách, nitiach, drôtikoch, požičiavaní náradia, motúzoch, rozstrihávaniach, kuchárskych pokusoch a iných veciach... Teším sa a som zvedavá na gény toho môjho potomka. Aby som doplnila lekárničku už teraz a naordinovala si lyžičku medu denne, roky dopredu na nervičky. Ale teším sa na to!





Ľudkovia moji, nezabúdajte tiež, že ja si v týchto blogoch neuveriteľne vymýšľam :). INTRO k tomuto blogu nájdete TU.