piatok 16. júna 2017

Časť 17: Zbieranie životných skúseností na „cudzích deťoch“.



Miesto šialených mamičkovských blogov, na ktoré stále chodím len, keď je veľmi, veľmi zle (odkontrolovať nový tehotenský príznak) som sa rozhodla skúmať a spoznávať svet detí vo svojom okolí. Ako to dieťa funguje. Či niekto nedostal ten návod, či to dieťa má baterky, kam sa dieťa odkladá, keď idete na kávu. Prečo majú mamičky čudné kruhy pod očami a sú tak hysterické. A tak. Také užitočné rady a možno aj predstavy čo sa deje v domácnostiach s deťmi. 

Prvá bola malá osem mesačná Barborka. Základné poznatky teda „MÁM“  a vynechám ciko, kako, spánok, kúpanie a kŕmenie (alebo o tých v inom blogu). Ďalšie moje zistenie bolo, že bábo grcka. Hovorím, si tak toto poznám. Toto ma až tak neprekvapí. No, prekvapilo. Dieťa vám normálne grcka hocikedy a len tak a bez varovania.  Ani tú grckaciu plienku si nedá ako signál pred ústa. Doprava, doľava. Hocikam.  Potom si bábo spomenulo, že má nohy. Ešte nie úplne stabilné ale tréningu chtivé. Štvornožkovanie ju bavilo asi tak tri sekundy. Potom si Barborka zahrala kolo kolo mlynské – roztočila svoj pohľad po miestnosti a našla najmenej odolnejšiu obeť na „HOPA“. Postupne vystriedala všetkých rodinných príslušníkov. Niekoľko krát. Do kolečka. Tréning po dvoch bola totiž zábava. V hlave mi išlo: Koho strieda, keď je s ňou len tá mama.  Ha ???? !!! Nie nechcem vedieť odpoveď.  Druhú  tichú myšlienku v hlave som venovala článku, ktorý mi o rodičovstve podhodil FB. Bol v ňom napísané, že keď sa dieťa učí chodiť nedržte ho za ruky. Ono sa to naučí samo za pomoci pridržiavania sa nábytku v domácnosti. Určite je to lepšie aj pre jeho ruky. Hmmm. Barborka asi tento článok nečítala.  A tu som prišla na zásadný problém prečo väčšina kníh o rodičovstve nefunguje.  Nikto to nedal prečítať tým deťom!!!! Chyba!  Ako vie to  dieťa zistiť, ktorú knihu máte rozčítanú a ako sa má správať.  Ha ?  V tomto momente som okrem tých tehotenských kníh, čiastočne začala zo života vylučovať aj super rodičovské knihy o výchove.   Tuto tému som následne hneď rozobrala aj s mojimi dvomi obľúbenými mamičkami. Obe mi zhodne tvrdili, že veci nefungujú, teda úplne určite nie. Jedna z mamičiek neverila ničomu a nikomu (hlavne nie tichu pri svojom dieťati)  a tá druhá ešte stále mala energiu skúšať nové veci.  Aj keď tie predtým čo skúšala veľmi nefungovali. Jedna má jedno dieťa druhá dve. Hádajte ktorá je ktorá. Tému sme s nimi uzavreli: psychológia je pekná, ale hlavne jej rozumejú všetci bezdetní.  Presne vedia čo majú podľa všetkých super rád a poznatkov s tým dieťaťom robiť.  VLASTNÉ DETI NA NICH!!!!  Na celé dni aj noci. Nie na tú hodinku, kde si to dieťa kúpia „kinderkom“. S touto vyhrážkou ale opatrne. Použili sme ju len raz na jedného vychytralého mladíka. Neuveríte, ale do dvoch mesiacov odvtedy nám oznámil, že bude tatom. Šalala – celé dni a noci. Šalalala.

Tieto mamičky mi ešte prezradili, že dieťa isté obdobie vôbec nesedí. A nie je to obdobie, keď ešte sedieť nevie.  Je to taký malý atóm v neustálom pohybe. Tento pohyb prekvapil aj môjho partnera. Trochu bol tiež v šoku, keď zistil že dieťa nerozozná práve umyté auto a vyleštená kapota je super na capky a cez nárazník sa parádne šplhá do kufra auta (Najviac ho na tom zaskočilo, že to dieťa netušilo koľko ten nárazník stoji. Neuveriteľné,  tiež že to netuší ani asi zvyšných 90 % populácie vrátane mňa).   Tiež ho prekvapilo, že dieťa našlo neuzavreté schody priamo k potoku. Čudné??!!  O svojom detstve som mu rozprávala málo.  Nech má pár prekvapení v živote aj on. 

Navštívili sme aj jednu malú Ninku, ktorá neskutočne, ale neskutočne plakaláááááá. Božinku môj až tak, že normálne zobudila a rozrevala aj toho nášho Maličkánika ešte v tom bruchu. Parádne poobedie s dvomi revúcimi deťmi. Partner bol šokovaný a ja som hneď vyskúšala krabicu s usmiatym bábatkom v ktorej bola nejaká super detská hračka, ktorú deti jednoducho milujú (minimálne bezdetný predavač mi to tvrdil). Tej Ninke hovorím: „Ninka pozri, tu na krabici je dievčatko, ktoré sa veľmi teší že má túto hračku a predstav si, tú hračku vlastne máš aj ty! To je aké parádne! „  Vysvetľujem premostenie aj s pointou a vyťahujem z tej krabice hračku. Ninka reve ďalej, dokonca ešte viac. Žiaden hrejivý úsmev nadšeného dievčatka na krabici. Bože deti naozaj plaču!  Blbý marketing! Apropo, pozreli ste si niekedy „predvádzacie video“ k nejakej detskej vychytávke? Ja áno. A môj záver je, že v  99 % z nich nikdy nie je žiadne dieťa. Čo by tam aj predsa robilo, nakoľko všetky detské vychytávky sú pre rodičov a na deťoch vôbec nefungujú.  Všetky gombíky stláča šťastná mama. Rovnako šťastná mama ako tá, ktorá trištvrte hodinu stláča tlačidlá zvukov zvieratiek a krátkych melódií. Po tej trištvrte hodine je tá mama stále v tom videu šťastná a nadšená, hlavne z možnosti, že si to dieťatko môže prehrať koľko krát len chce. A dokolečka , dokolečka púšťa ako príklad zvuk  kravy. Čínskej kravy!  Švihlo by ma aj bez švihadla, keby také niečo doma máme (a to som si to video pretáčala a v podstate videla z neho asi dve minúty). Potom prešla na zvuk trúbky, tak som už nevládala a zaváhala ktorá s nich je s prepáčením väčšia (juj som zlá, ale to bolo naozaj šialené). Začínam velebiť karmu zvukových hračiek, ktorá to tým výrobcom a aj kupujúcim (rodinným príslušníkom detí) určite vráti na tých ich vlastných deťoch, alebo inak. Tá karma, by mohla rozdávať napríklad takéto zaklínadla: Bodaj by sa tvoje dieťa stalo zanietením bubeníkom od troch rokov so skúšobňou pod tvojou spálňou,  keď donesieš niekomu nejakú hudobnú hračku! Alebo: „ Bodaj by tvoje dieťa počúvalo návrat  Kelly Family (stačí aj revival) celú pubertu“ alebo  „Bodaj by sa ti do v chodu nasťahovala rocková kapela.“  Alebo „Bodaj by sa u vašich susedov zasekol kláves na detskej hračke na čínskej krave po tvojej nočnej.“ A také podobné. 

Pri svojich pozorovaniach som ešte zažila našu rozkošnú Lolu. Parádne dieťa. Juj ako veľmi mám rada jej huncútstva. Pri jednej návšteve mi chcela ukázať, že má malé mačiatko, ktoré hopááá.  Malé mačiatko, ktoré robilo asi hopá v ten deň už niekoľko krát našla veľmi rýchlo na dvore a jedným hmatom už vedela ako si ho má chytiť.  Tak som bola v šoku, ako rýchlo to dokázala, že som za ňou už len dobiehala ku obrovskej trampolíne do ktorej mačiatko pustila a vyzvala ho „hoppáááá“. Mačiatko sa od strachu ani nepohlo, čo ju jasné sklamalo, nakoľko chcelo dopriať tomu mačiatku aj tento zážitok.  Len na sekundu som sa obzrela a malá Lola už bola v trampolíne a skákala a šťastne pokrikovala na to nadnášajúce sa mačiatko „cica hopppááá, cica hopppáááá“.  Nebojte. Mačiatko sme zachránili a Lola dostala plyšáka, ktorý s ňou hopppá. 

Topkový bol aj malý Adamko z ulice. Šinul si to na elektrickom autíčku. Za ním jeho starký v polobehu s jasným príkazom: „Adamko, spomaľ to autíčko a počkaj ma!“ „Starký musíš pridať ty, ja mám zaradenú jednotku,  mne to už pomenej nejde.“  Však jasné a logické. Keď je hodená jednotka, tak je to jednotka pomalšie to nepôjde. A na otázku od koho to autíčko má odpovedá tiež jasne a vecne: od kuriéra predsa!!! S podtitulom v očiach: Vám kto nosí darčeky, že sa tak blbo pýtate, ha??? Doba sa mení. Dakedy boli všetky deti po poštárovi. Teraz sú všetky veci od kuriéra.

Ale viete čo? Ja už sa vlastne aj teším na tie šibalstvá. Partner mi síce tvrdí, že naše dieťa bude anjel. Po otázke že po kom, by malo šancu to naše dieťa byť anjelom, nakoľko ja ju ani s prižmúreným okom, ani s oboma otvorenými a dokonca ani zatvorenými v polosne nevidím.  Vraj po ňom. On asi netuší, že ja už tuším koho doma mám. Naivka – teraz on.  Už dnes som si vložila do telefónu ale preventívne číslo na pohotovosť (ak by mi švihlo so švihadlom) a číslo na psychiatriu (ak by mi švihlo bez švihadla). 

PS:  Len aby ste nezabudli. V týchto blogoch si neuveriteľne - až uveriteľné vymýšľam :)