nedeľa 2. júla 2017

Časť 22: Prvé pohyby


Stále mi hovorili. Ste dvaja. Dvaja. Hmm??? Aký dvaja? Kde dvaja? Pozerám na brucho a nič. Tretí mesiac nič... štvrtý mesiac ako to brucho je iné, ale stále nič.... Stojím pred zrkadlom a hľadám v tom bruchu toho malého človeka a nič...  Nič nevidím, nič sa nedeje. Mám ho ja tam vôbec? Nestratil sa mi?  Hallló Hallló, kde si? Ja ťa nevidím.  Ktovie čo mi ten lekár na tom sone púšťal.....   Mením pozície. Z ľava z prava....   Tri, dva, jedna, skrytý neskrytý idem.... Skrytý.  Nenašla som ho.  Blbá hra toto. Hallllo, hallllo daj mi vedieť, že si tam, že ťa mám, že sa ti u nás páči, že rastieš a že napriek tomu že je v tom bruchu asi tma a nuda si inak OK. Nedal. „ No veď počkaj, ani ja sa ti neukážem, keď ma budeš v tých pätnástich hľadať, že chceš vreckové.“

Prvé mesiace je to nejaká čudná fatamorgána. Sníva sa mi to, počula som dobre. Som ja vôbec tehotná? Jáááj mám všetky tie tehotenské príznaky, tak asi áno. Alebo? To sú tie životné paradoxy. Prvé tri mesiace tehotenstva sú vraj pre vývoj bábätka tie najdôležitejšie. Všetko najpodstatnejšie sa deje práve vtedy. A vy pri troche šťastia (troche viac šťastia) ani netušíte, že ste tehotná. Prvé dva mesiace som to vlastne netušila ani ja a v týchto  dvoch mesiacoch som  vypila toľko vína ako celé dva roky ešte pred tým dokopy.  Naozaj! Štyri! Štyri poháre víína!!! Moja preveľká vina, teda verím že taká akurát. Ale keby mi aspoň na tom bruchu rozsvietila červená kontrolka tak ok, ale takto? Veď ja som to netušila. Myslíte, že za tie štyri „vypité“ poháre som si teda následne „vypila“ to následné obdobie?  Tak ale nepila som hamižne. Každý pohár s dostatočným odstupom a zajedaním. Medzi každým bolo minimálne sedem raňajok, sedem obedov a sedem večerí. Jeden pohár vína,  týždeň po týždni, spolu štyri.  Moja preveľká vina bola, ale prezradiť to jednej čudnej pani, ktorá mi na to povedala, že som vlastne pila mesiac v kuse a že bábätko bude plávať nie v plodovej vode, ale v tom víne. Rozhodla som sa, že ju už v živote nestretnem! Zatiaľ sa mi darí. Na ulici som ju síce videla už asi dva-krát, ale nestretla som ju!  

Začínal piaty mesiac. Hallo, hallo!!!  Stále som vytáčala to telefónne číslo uložené pod: náš Maličkánik a nič.  Aj predvoľbu som vložila. Z tej druhej strany nič, až ma to nakoniec tiež vytáčalo. Halllóoo, hallllóooo už píšu, že medzi 17 až 20 týždňom ti končí hra na schovku.  Sedemnásty týždeň, nič. Osemnásty týždeň, nič. Devätnásty týždeň nič. Dvadsiaty týždeň.... Ty fakt to vreckové nedostaneš!  A potom.... jemné zašteklenie.... V hlave som si rýchlo prechádzala zoznam všetkých „nadúvajúcich“ potravín. Malo by to byť v poriadku. Žiadnu som v mojom žalúdku v priebehu dnešného dňa a ani tých predchádzajúcich nemala. „Bóóóóžinku, tak toto je  ono. Toto si TY!“ Ešte večer som tomu nášmu Maličkánikovi od dojatia nechala na nočnom stolíku prvé vreckové. To bolo aké prekvapenie, keď som to vreckové  ráno na tom stolíku nenašla. Šokovane som pozerala na brucho... hmm...  Nebojte, žiadne psycho, vysvitlo že to len  tato  za ne kúpil nejaké tehličky na múrik do záhrady (bol v obchode, kde neberú bankomatové karty). No nič, Maličkánik mal vlastne prvé úspešne investované vreckové do nehnuteľnosti.  Časť múrika, ktorý je jeho mu určite ukážem. Určite sa poteší a ocení to.

Bóžžžinku, ale on sa naozaj mrví. Zatiaľ tak jemne ako malá piškotka, ale mrví. Omrvinka rozmrvená po celom bruchu. Zrazu je ho všade. Ja ho naozaj mám!!!!! Už pár týždňov ho mám tak viac ozajstnejšie.... reálnejšie, dokonca rodinnejšie...  vstáva totiž s tatom, ktorého vyprevádza do práce, myslím že asi dvoma kotrmelcami.... budeme rodina.....

PS: ja som tie z toho vína vlastne vypila jeden pohár, ale tie štyri sa mi sem tak náramne hodili
J A teda stále platí, že si veľmi veľa vymýšľam J