pondelok 17. júla 2017

Časť 24:Tehotenská demencia


Zatiaľ mám pocit, že sa jej úspešne vyhýbam. Minimálne si to nahováram. Určite nenahováram. Vyhýbam! Známej hovorím, aká som so sebou spokojná, že nič také sa u nás nedeje. Chvíľku sa odmlčala a potom „no vieš, ono by to v tom štvrtom mesiaci asi bolo aj skoro.“  Tak som skúsila zamachrovať s informáciou, že teda v tom štvrtom okrem tej demencie, ktorá teda príde asi neskôr nemám ani strie. Toto ju už úplne pobavilo.  No čo vám budem, topiaci sa ja slamky chytá. Keď je všetko ostatné naprd, tak aspoň týmto som sa chcela pochváliť. Ale ona ma chápe a miestami nenecháva naivnú za čo jej ďakujem. 

Ale už som na  konci šiesteho mesiaca a stále ani strie ani demencia. Juhúúúú.  Neskutočne sa teším. Počula som teda o parádnych prípadoch. Jedna známa mi hovorí: „ Tak som ti zdrbkala celú rodinu, prečo mi jedia moje jogurty, veď vedia, že tie orieškové sú moje, a že mi dnes zmizli už dva. Všetci neviniatka. Nikto jasné o ničom nevedel. Vytočili ma do nepríčetna, že nemajú hanbi toto robiť tehotnej žene.  Veru som tej hanbi nemala ani ja, keď som jeden aj s lyžičkou našla na nočnom stolíku a ten druhý tiež s tou lyžičkou na práčke... nepriznala som sa.“ 

Druhá tiež dodáva svoju príhodu (túto príhodu už niektorí moji čitatelia poznajú, ale určite sem patrí): „ U mňa už úplné výpadky.  Ja som bola objednaná k lekárovi. Malého Miška som nemala, kde nechať, tak som ho už aj ládovala do autosedačky, že ide so mnou. Normálne s tým bruchom to bol celkom boj.  Miško, ale úspešne zapnutý v sedačke a už som sa tlačila a nastavovala sedadlo v aute ja. Konečne som sa vydýchala a našla si aké také miesto v tej sedačke. Sedíme si tak, sedíme a nechápem prečo sa nič nedeje. Stále stojíme.  Po chvíľke mi Miško zo zadnej sedačky kričí: maminka musíš si sadnúť na stranu kde je volant, takto nebudeš vedieť stláčať pedáliky. Skoro ma piclo. Ja som normálne zabudla, že šoférujem. Neviem dokedy by som sedela na tom sedadle spolujazdca, keby nemám v aute Miška. Asi by som aj nadávať na manžela začala, kde sa šmochce...  Záchrancovi Miškovi som za odmenu kúpila zmrzlinu. Dva krát!!! Ja som totiž zabudla, že som mu ju kúpila cestou do mesta, tak som to poistila aj cestou z mesta. Miško dopchatý zmrzlinou ako štrúdľa, ale nebojte nepriznal sa, že už jedno  kolo mal. Dopálilo mi to až keď som ho po tom druhom kole utierala a čudovala som sa, že prečo z kombinácie čokoládová a jahodová má tie fialové šmuhy, prirodzene pozostatky ešte z prvého kola po čučoriedkovej. Niekedy večer rozmýšľam: „už som toho Miška kúpala, alebo nie?“ Niekedy je to také zlé, že sa musím ísť pozrieť či máme mokrú vaňu. U mňa teda celé zle. Nech už toto máme za sebou, lebo budem rodiť vo VIP izbe  aj s hojdacou sieťou,  na psychiatrii.“  Ako som ich tak počúvala, prišlo mi že ja na tom nie som až tak zle.
Ja som doteraz v podstate mala len dvadsiaty štvrtý týždeň tehotenstva  dvakrát. Ale to si nikto nevšimol. Iba ja som si prečítala dva krát opis jedného tehotenského týždňa. Brucho mi nebojte pokojne rástlo ďalej. Nepočúvlo tú hlavu, že je stále dvadsiaty štvrtý týždeň. V tých popisoch mi to bolo povedomé, ale ono je vám to niekedy v tých týždňoch na jedno kopyto. Buď vám má byť naprd, alebo máte byť mega šťastná – rovno po mesiacoch.  Niekedy mi horoskopy  viac sedeli ako tie opisy. Napríklad ako ten popis, ktorý ma  v sedemnástom týždni  presviedčal: cítite sa dobre a môžete sa vybrať na dovolenku. Pokojne aj na dlhšiu cestu. Hmm, vtedy určite áno! Isto iste. Tak najskôr pozrieť LENKU, z tej dovoLENKY, aj to vo vedľajšej izbe, keď vlastne súcitná Lenka prišla pozrieť mňa. Podľa mňa by aj  Faraónova pomsta z ľútosti ku mne zanikla, keby som sa vtedy v takom stave dotrepala do Egypta.

Druhý krát som jemné pohladenie tehotenskej demencie „asi“ pocítila, keď som si raz večer tiež tak čítala, ako nasleduje najkrajšie tehotenské obdobie. Ako sa mám cítiť šťastná a spokojná a v absolútnej pohode. Tak ma presvedčili.  Ráno v posteli rozhovor s partnerom: „Zlatko ktorý vizuál predajne sa ti viac páči. Ten so zelenou trávičkou, alebo len s nadpisom.“ „Daj pokoj, veď je sobota. Už toľko nepracuj! A vieš predsa, že ma tieto tvoje marketingové blbosti nezaujímajú. “ zaznela odpoveď.  NO A POTOM SOM SA ZOBUDILA.  A bola vlastne nedeľa a ja som doma už niekoľko dní ležala (viď prvé časti tohto blogu), lebo iné som nezvládala.  Ale keby sa mi snívalo ďalej, pokojne na to všetko zabudnem (v podobe tehotenskej demencie), oblečiem sa a pôjdem do tej práce veľmi rada aj v tú sobotu aj v tú nedeľu. A bola by som prvá, ktorá by mala tehotenskú demenciu vo sne. Šalalalala.
PS: Vymýšľam si, veľa a intenzívne :)