pondelok 21. augusta 2017

Časť 29: Hladkanie tehotenského bruška


Nedalo sa inak. Teplo zavelilo, ľahni. Tak sme ležali  ako dva zlaté slony v obývačke na sedačke. Ja taký väčší slon a kamarátka taký no, malý sloník s mini bruškom, na ktoré si ani kakao ani vianočku pri raňajkách nevie ešte položiť.  Hááá aká nová paráda. Raňajky do postele bez tácky, šlalala. Raňajky do postele bez bordelu. Šalala. Všetok totiž nájdete prichytený na brušku. Srandujem. V posteli sa u nás neraňajkuje. Nechce sa mi obliecť urobiť tie raňajky a potom sa opäť prezliekať do pyžama. Inak by to totiž nešlo a to sa mi fakt, ale fakt nechce. 

Napriek pekelnému obdobiu kedy zohnúť sa po niečo, znamená už celkom smrrrrrrťťťť  a čertovský problém a keď vám všetko na „just“ padá z ruky, zázračne nachádzate veci prichytené na tom bruchu. Koliesko z uhorky, lyžičku, pero, tabletku ... čokoľvek.  Aké výborné! Len obúvanie ponožiek  chcelo tiež nejaký nový systém. Jasné systém – inak by to u mňa teda nešlo.  Našla som ho! Jednoduché! Ponožky sa od siedmeho mesiaca najlepšie obúvajú v tureckom sede. Naozaj. Vyskúšajte. Ale mierne som v tej mini ZOO odbočila, tak pekne naspäť k tým milým tehotným sloníkom. Aby ste si nemysleli, že to bola len taká „šiflikanská“ ZOO, aj zákazové značky som vyrobila. Teda jednu. Na vstupných dverách u nás stojí:  „ZÁKAZ FOTENIA A KŔMENIA SLONOV“. 

S kamarátkou sme mali na tej sedačke zoznamovaciu párty našich Maličkáňov.  Urobili sme také menšie psycho. A vymysleli sme im, že na otázku od kedy sa poznajú môžu vlastne odpovedať: „... áááále tak mamy nás zoznámili 9 týždňov pred mojim pôrodom (pre druhého Maličkáňa 15 týždňov)“ Tomu sa hovorí originál prenatálne kamarátstvo. Žiadne od doby ťahajúceho káčera na pieskovisku, ani od doby keby nám mamy vymieňali plienky ako si  menia deti nálepky v albume KUKUROUKU (alebo viac trendy albume, to bol jediný album ktorý som mala, tak iné nepoznám). Ale od doby, keď mamy riešili či užívajú magnézium a kde nás porodia.          Alebo také podobné príbehy im môžeme vymyslieť...  Ako sme tak ležali bruchá sa nám vrteli. Hlava pod rebrom, noha zapichnutá v močovom mechúre, noha zapichnutá v rebre, hlava v slabine. Tak rôzne. Každopádne boli aktívni a táto párty sa im určite páčila. S kamarátkou sme pozerali po tých našich bruchách, len tak z diaľky. Každé iné. Jedno do ihlanu, druhé do kocky. Jedno do diaľky, druhé do šírky. Jedno kilometer pred prsami, druhé v línii. Úplne, ale úplne iné. Jediné čo mali spoločné bolo, že občas ich potiahlo do nepravidelného tvaru. Také pravotočivé brucho a ľavotočivé brucho. Každopádne srandovné brucho. Dve srandovné bruchá plné Maličkáňov.

Ako sme tak ležali a tie brucha si (každá svoje) hladkali, prehladkali sme sa aj k témičke – hladkania brušiek tak celkovo. Ja som v tomto smere vlastne taký amatér.  Môjho brucha sa nikto nechytá. Tak nejako prirodzene. Všetci sa boja. Neviem či mňa alebo brucha, alebo aj aj. Náš Maličkánik pozná len mňa a „stynúúú“  Zuzku. Strynáá Zuzka sa mu páčila až na toľko, že pri nej sa ani  nepohol. A to sa ho teda Zuzka spýtala všeličo. Napríklad, či ešte vyzerá ako malá jašterka alebo už ako ozajstný Maličkáň (a to už sme boli celkom ozajstný veľkáči v 28 týždni).  Ale ona sa to opýtať mohla, lebo na ňu prvé tehotenské bruško len čaká. Maličkáňa sa to vnútorne nedotklo, navonok teda áno ale len tou rukou J (charakter to bude) a stynáá Zuzka sa ho teda mohla dotýkať ďalej aj bez „nakopania“.  Škoda, lebo my sme sa na to ako ju vlastne nakope aj tešili. No nič ešte musí prísť a doniesť dáku nakopávaciu dobrotu. Ďalší test jeho charakteru – či to bude malý úplatkár. 
Maličkáňa v druhom bruchu vraj hladkajú o niečo viac. Ale tiež tak primerane.  Samostatná téma sú vraj ale hladkajúce svokry. To tých zozbieraných zážitkov bolo viac. To sa vám vraj objaví tá svokrina ruka a ani neviete ako už ju máte prilepenú na bruchu. „Júúúj, moje malé zlaté... „ a už tá ruka dáva šprint okolo celého brucha a vám v tej hlave vraj ide „ ....  tetáááá nehladkajte mi to sadlooo. Ja viem, že sa z neho dá vymodelovať aj hlava bábätka aj nožičky... ale je to sadloooo .... „  možností veľa nemáte. Buď  sa usmievate alebo využijete žolíka „tehotenský hormón“ a zahráte hysterku, ktorá sa bojí, že ho tá ruka pripučí a pri troche šťastia svokra pochopí.  V ďalšej príhode bola aktívna svokra, ktorá dokonca aj cítila ako drobčekovi bije srdiečko.  Kamarátka hovorí: „No budem jej vysvetľovať, že to mi už aj na bruchu pulzuje vystúpená žila od nervov?  Držala som sa naozaj ako som mohla...“ Ďalšia svokra dala aj vyšší level. Tá jednou rukou držala to baby brucho druhou svoje kríže, ktoré ju boleli ako bola nad tým bruchom zohnutá, aby mohla tomu neboráčikovi v tom bruchu pošepkať ako sa na neho teší. Šialené situácie.  Teda už minimálne tým, že to tá svokra robila v supermarkete, konkrétne v oddelení mäsa a údenín.

No nič, držíme si všetci palce (ideálne, keby si tie palce držali hlavne tie svokrušky, ale tak v dobrom). Hádam sa dáko teda dohladkáme aj toho ozajstného pohladenia.