nedeľa 20. mája 2018

Ideme si pre Maličkánika.

Bol piatok a dialo sa všetko čudné, čo sa mohlo diať. Hovorím si isto je to tu. Isto.  Do googlu som hodila všetky príznaky a v drvivej väčšine článkov bolo. „ide o prvé príznaky, pôrod môže prísť do pár hodín, alebo aj niekoľko dní, prípadne týždňov.“ Tak to mi teda pomohli. No nič, vytiahla som svoje „eso“ v rukáve  a už som vytáčala kamošku. „Počuj Jani, ja ti mám z tohto všetkého dáky čudný pocit, nevieš či ja náhodou nerodím?„ „No vieš, ja som mala dva cisárske... asi ti veľmi nepomôžem.“ Tak som v duchu dávno nezasmiala. Moje pôrodné eso vlastne „nerodilo“.  Tak som googlila ešte ďalšie dva dni... bez rodenia... a ešte ďalšie dni s ďalšími novými príznakmi  a potom som sa rozhodla, že zavolám predsa o trošku väčšiemu esu na pôrody. Už som mala na linke pôrodnú asistentku z mojej pôrodnice „Prosím Vás neviete či náhodou nerodím?“  Po pár minútach sme sa dohodli že rodím. 
Tak som doma zbalila partnera k zbalenému kufru a šlo sa. Toto bola taká motivačno-optimistická veta na povzbudenie pre prvorodičky. Inak keby nemám zbalené, asi už veru nezbalím.  Jasné, môj partner to potreboval poistiť, isto išiel dobrý program v telke, ktorý súrne musel vidieť. „Si si istá že rodíš? Rodila si aj v piatok.“ Áno prežil to. Áno, zachránili ho už silnejúce kontrakcie.  Do hodiny to bolo celkom jasné aj jemu.  To už sa ma nepýtal, či rodím, už sa ma pýtal či má ísť ešte rýchlejšie (v aute).  Stihli sme to. Teda tie podstatné veci – pôvod.  Všetko ostatné som venovala pár červeným na semafore.  Na ten posledný semafor pred pôrodnicou, vždy keď idem okolo pozerám s výčitkou, že to pre teba som nemala epidurálku!!!!!  Isto 😁.  Zvyšok bol skutočné intenzívny.  Tehotenskú rozlúčku s nevoľnosťami som si hodila ešte na „prípravovni“.  Doslova hodila.  Podrobnosti pôrodu určite vynechám. Prvá správa, ktorú som po ňom poslala znela: „Pôrod je smrť.“   Ventilovať sa musí,  pôrodné emócie pod tlakom materského mlieka a hormónov len tak nezastavíš, škoda, že som tuto správu poslala kamarátke, ktorá mala rodiť o mesiac (dala to ľavou zadnou, na moje šťastie).
Potom si spomínam (alebo chcem spomenúť), len na Maličkánika. Prvý pohľad, prvý dotyk.... tlkot srdiečka, tmavé vlásky, špicatý noštek, to čo ste si mesiace predstavovali bolo reálne, krásne reálne, krásne.... vaše. Ňuňuškavé.  VAŠE.  Trasú sa vám ruky, preskakuje hlas. Svet je mierne slano zahmlený od dojatia. Ten strach ktorý deväť mesiacov máte a myslíte si že konečne pôrodom skončí, tak ten strach nekončí. Ten je LEN milión-krát väčší. Nechápete, nemyslíte, len si tak ľúbite. Bože a ako veľmi.... veľmi ľúbite. Zoznámte sa prosím toto je ozajstná láska.  Taká ozajstná, že ani oltár, ani pána starostu nepotrebujete aby ste si sľúbili: kým nás smrť nerozdelí. ...  (alebo nevesta, alebo puberta žartujem - dúfam)
Takto sa rodí mama. Skutočná mama.  Prvý titul, pri ktorom štátnice robíte až po jeho udelení.  Ale ten najvzácnejší titul:  vaša honorabilita spektabilitová – MAMA.❤❤❤❤❤❤
PS: Nedostatok spánku, ktorý sa občas objaví celkom slušne premazáva pamäť, tak toto bude veľký free style, teda stále dokolečka – toto moje blogovanie je záľuba v písaní, dramatizovaní, spájaní príhod, myšlienok, veľmi ďaleko od súkromného života....