nedeľa 2. decembra 2018

Ako to s tým materstvom naozaj je :)



Už v pôrodnici som pochopila, že u nás bude VESELO. Náš Maličkánik nič nenechal na náhodu a svoj príchod pekne oslávil mega párty do rána bieleho. Nespalo sa. Vyspevovalo sa.  Tancovalo sa.  Vytočiť v tanci chcel aj o hodinku staršiu kamarátku z postieľky od vedľa. Podarilo sa mu to. Podľa mňa vytočil celú našu izbu a aj pár susedných izieb.  Mal totiž mierne obmedzený playlist,. „Umbrellu“ od Rihanny.  Refrén bol top: „elááá, elááá, eláááá, lááá, lááá, lááá, ááá, ááá, ááá“.  Áno, áno dá sa plakať do rytmu. Určite áno, mám aj svedkov. Keď sa hovorí, že svoje dieťa si maminka spozná po plači, tak to naše poznali po plači všetky maminky z oddelenia.  Keď sme odchádzali z pôrodnice maminka statočná trpiteľka z izby mi hovorí: „Ty bez rektálnej trubičky domov ani nechoď“. 
Tak dáko začalo moje dobrodružstvo s názvom materstvo. Viete to krásne obdobie, keď ležíte v posteli nalíčená, učesaná, v krásnom pyžamku ladiacom nielen s bábätkom, ale aj s obliečkami postele a radostne sa mojkáte. No a teraz vážne.  Je vám jedno v akej ste  polohe, či stojíte, alebo sedíte, to ako ležíte si viete dokonale predstaviť. S bábätkom vám ladia hlavne malé grckové nehody, ktoré pokojne nájdete aj na tých návlečkách. Učesaná ste, síce zo včera, ale verte v tomto období sa počíta aj to. Čo máte na sebe je vám tak trochu jedno. To ako je ňuňuškavo oblečené bábätko je vám tiež trošku jedno, hlavne nech je to čisté,  ĆO NAJDLHŠIE ČISTÉ.  
 Zakrútiť použitú plienku viete tak parádne, že začnete rozmýšľať nad nočnou brigádou v pekárni pri balení šatôčiek.  Veď aj tak v noci nespíte. Jáááj, vy nespíte preto, lebo vám dieťa nespí... tak nič. Je to naozaj zázračné obdobie, naozaj začnete veriť na zázraky, za ktorý spánok dieťaťa považujete.  Objavíte, šúmiace ovečky, fény, sprchy, vysávače a iné zvuky mobilných aplikácií či youtubových videí ale iste aj fitlopty, a vibračné kresielka. 
Detských interpretov si domov nasťahujete skôr ako posuniete prvú polohu v detskej postieľke. Vaša tak premyslená a vyšpekulovaná a racionálna výchova, končí vetou stenu dáme preč a nemyslíte tú susedovu, aby lepšie počul (tí naši susedia to nepotrebovali, hovorili, že je nám babyphone úúúplne zbytočný, počuť bez neho až k ním), stena preč je -bočná stena postieľky. A ani sa nenazdáte a to malé nespiace, ale stále ňuňu vás má totálne obmotaných, hlavne nožičkami okolo vašej hlavy, prštekom v uchu, či pätičkou v rebre. Tu si zaspomínate na staré zlaté časy, keď ste nevedeli spať lebo vás pálila LEN tehotenská záha. Už som písala, že Jaroša začnete zbožňovať? Začnete!!! A pre chvíľku ticha a pozornosti aj miestami uctievať a pokojne si jeho CD aj KÚPITE!!! Toto keď číta nemama, nemá šancu to pochopiť. Keď som prvý krát videla Fíhu Tralalu trochu som sa jej bála. Teraz môžem pokojne ísť aj na jej koncert do prvého radu. Bác bác, búm bác....haťa paťa ... zumba. Veru do prvého radu. Najsamlepšia kamka to je. 
Kočíkovanie je ale najviac. Monnotónny, nenáročný pohyb pri ktorom dieťa dokáže spať. TOPKA. Ak bývate na Okružnej- MEGA TOPKA – monotónny, KRÚŽIVÝ pohyb, pri ktorom si dokážete aj na jedno oko pospať. Je to krásne obdobie. Umojkať na rukách do spánku dokážete  čokoľvek  čo máte na rukách (nákup...)  okrem dieťaťa. Počas materskej ide aj ten čas inak.  Trištvrte na druhú plienku, pol šiestej tretieho papania, za päť minút dvanásť do spánku – tu zvyknú hodinky zvyčajne zastať   V materstve sa stanete pôžitkárkou. Vychutnávate si sprchu (pokojne aj so spiacim dieťaťom pripútaným v kresielku pri otvorených dverách sprchového kúta), studenú kávu, spánok trvajúci viac ako 2 hodiny v kuse....  Je to obdobie, kedy nájdete koniec internetu, lebo zo zúfalstva toľko vyhľadávate, že vám aj google napíše: zobrazené a prečítané všetky položky vášho vyhľadávania (napr. prečo dieťa plače, prečo dieťa nechce spať, prečo dieťa plače a nechce spať).         Tak dáko by som to zovšeobecnila. Mama je tá osoba, ktorá to proste dá. Okrem dieťaťa aj milión veci, nestíha ale to len preto, lebo bola „zhýčkaná“, že upratovanie trvá 2 hodinu. Figu borovú. Za dve hodiny voľna na materskej máte okrem upratania aj vyžehlené, opraté, vyvešané a navarený obed (ak ste náhodou nezaspali na zapnutom vysávači). Materstvo je vlastné vysoká škola manažerstva, optimalizácie a prehodnocovania priorít. Nikdy predtým si nevážite voľný čas tak ako teraz, nikdy pred tým by ste za spánok nedali aj jednu obličku (teraz ich vyzbierate aj z celej rodiny), ale hlavne ste  nikdy pred tým viac NEĽUBILI..... bezpodmienečne, bezhranične...  s čiernymi kruhmi pod očami  :)

nedeľa 20. mája 2018

Ideme si pre Maličkánika.

Bol piatok a dialo sa všetko čudné, čo sa mohlo diať. Hovorím si isto je to tu. Isto.  Do googlu som hodila všetky príznaky a v drvivej väčšine článkov bolo. „ide o prvé príznaky, pôrod môže prísť do pár hodín, alebo aj niekoľko dní, prípadne týždňov.“ Tak to mi teda pomohli. No nič, vytiahla som svoje „eso“ v rukáve  a už som vytáčala kamošku. „Počuj Jani, ja ti mám z tohto všetkého dáky čudný pocit, nevieš či ja náhodou nerodím?„ „No vieš, ja som mala dva cisárske... asi ti veľmi nepomôžem.“ Tak som v duchu dávno nezasmiala. Moje pôrodné eso vlastne „nerodilo“.  Tak som googlila ešte ďalšie dva dni... bez rodenia... a ešte ďalšie dni s ďalšími novými príznakmi  a potom som sa rozhodla, že zavolám predsa o trošku väčšiemu esu na pôrody. Už som mala na linke pôrodnú asistentku z mojej pôrodnice „Prosím Vás neviete či náhodou nerodím?“  Po pár minútach sme sa dohodli že rodím. 
Tak som doma zbalila partnera k zbalenému kufru a šlo sa. Toto bola taká motivačno-optimistická veta na povzbudenie pre prvorodičky. Inak keby nemám zbalené, asi už veru nezbalím.  Jasné, môj partner to potreboval poistiť, isto išiel dobrý program v telke, ktorý súrne musel vidieť. „Si si istá že rodíš? Rodila si aj v piatok.“ Áno prežil to. Áno, zachránili ho už silnejúce kontrakcie.  Do hodiny to bolo celkom jasné aj jemu.  To už sa ma nepýtal, či rodím, už sa ma pýtal či má ísť ešte rýchlejšie (v aute).  Stihli sme to. Teda tie podstatné veci – pôvod.  Všetko ostatné som venovala pár červeným na semafore.  Na ten posledný semafor pred pôrodnicou, vždy keď idem okolo pozerám s výčitkou, že to pre teba som nemala epidurálku!!!!!  Isto 😁.  Zvyšok bol skutočné intenzívny.  Tehotenskú rozlúčku s nevoľnosťami som si hodila ešte na „prípravovni“.  Doslova hodila.  Podrobnosti pôrodu určite vynechám. Prvá správa, ktorú som po ňom poslala znela: „Pôrod je smrť.“   Ventilovať sa musí,  pôrodné emócie pod tlakom materského mlieka a hormónov len tak nezastavíš, škoda, že som tuto správu poslala kamarátke, ktorá mala rodiť o mesiac (dala to ľavou zadnou, na moje šťastie).
Potom si spomínam (alebo chcem spomenúť), len na Maličkánika. Prvý pohľad, prvý dotyk.... tlkot srdiečka, tmavé vlásky, špicatý noštek, to čo ste si mesiace predstavovali bolo reálne, krásne reálne, krásne.... vaše. Ňuňuškavé.  VAŠE.  Trasú sa vám ruky, preskakuje hlas. Svet je mierne slano zahmlený od dojatia. Ten strach ktorý deväť mesiacov máte a myslíte si že konečne pôrodom skončí, tak ten strach nekončí. Ten je LEN milión-krát väčší. Nechápete, nemyslíte, len si tak ľúbite. Bože a ako veľmi.... veľmi ľúbite. Zoznámte sa prosím toto je ozajstná láska.  Taká ozajstná, že ani oltár, ani pána starostu nepotrebujete aby ste si sľúbili: kým nás smrť nerozdelí. ...  (alebo nevesta, alebo puberta žartujem - dúfam)
Takto sa rodí mama. Skutočná mama.  Prvý titul, pri ktorom štátnice robíte až po jeho udelení.  Ale ten najvzácnejší titul:  vaša honorabilita spektabilitová – MAMA.❤❤❤❤❤❤
PS: Nedostatok spánku, ktorý sa občas objaví celkom slušne premazáva pamäť, tak toto bude veľký free style, teda stále dokolečka – toto moje blogovanie je záľuba v písaní, dramatizovaní, spájaní príhod, myšlienok, veľmi ďaleko od súkromného života....

nedeľa 24. decembra 2017

Prvé Vianoce



Chýbate mi. Tak aspoň počas tých sviatkov a toľkého voľna si skúsim ukradnúť pár minút na tieto moje malé nezmysly. Jáááááj, ja som vlastne zabudla, že štátne sviatky pre mamy neplatia. Každopádne vyskúšame.  Od posledného blogu sa vám zmenilo toho naozaj celkom dosť.  Dali sme to. Zvládli sme to. Narodila sa nová MAMA a nasťahovala sa mi nielen do hlavy ale hlavne do srdca. A pár sekúnd pred narodením mamy sa nám narodil náš MALIČKÁNIK.  Siamské dvojičky. Zrastené na veky vekov – SRDCOM. 
Máme tri mesiace, dva týždne a jeden deň. 3,2,1... štart do nového blogu. Máme prvé VIANOCE.  Čo sa dialo doteraz si odložím na ďalšie blogy, ak sa mi k ním podarí dostať. Tento bude viaNOČNÝ, hlavne v písaní.  Naše Vianoce tento rok  boli v septembri. Od septembra je to každý deň prekvapenie za prekvapením. A rozbaľujeme, rozbaľujeme a rozbaľujeme, hlavne teda tie plienky a verte toľko šťastia koľko sme v nich našli, nenašla žiadna ľudská po šťastí túžiaca noha. Ale toto šťastie je len naše!
Ešte v októbri sme vyriešili vianočný stromček. V piatom mesiaci tehotenstva som ho tomu nášmu Maličkánikovi sľúbila. Len tak. Z lásky. Prenatálny sľub je právne vymožiteľný a čo mama sľúbi to kuriér donesie.  Ďakujem za objavenie kuriérskej služby. V čase materskej dovolenky a spoločenskej blokády máte normálne čísla jednotlivých kuriérskych služieb v mobile uložených ako Kamka 1, Kamka 2, Najlepšia kamka – to je ten kuriér, ktorý vám zavolá 2x, aby si overil, že ste doma. Proste naj kamka, toľko ste totiž s vonkajším svetom ako tie dva telefonáty a jedno prebratie balíka už dávno nenarozprávali. A tá najlepšia kamka nám doniesla aj ten vianočný stromček. 
Vianočné cukroví. Muselo byť. Si mama, tak to jednoducho dáš! Tento rok som ho piekla síce trikrát dlhšie s polovičným počtom druhov koláčikov, ale máme. A dokonca máme aj MEKÚŠE . Nie  síce z NAJu, ale z rúry. Mäkkúše – mäkko sa kúšu. Teda u nás veterníky. Áno, áno samovražda. Ale môže byť vraj aj horšie. Jedna Mamina profesionál mi prezradila, že to romantika/pohoda pečenie s deťmi z rodinných filmov, nie je celkom také orechové. Vraj skôr lekvárové. Ale všetko. Stolička, polička, sedačka, aj digitálne čísielka na skyboxe.  To si ich tato vydýchol, že sa nestratil v matrixe, keď na nich tri dni videl lekvárom vytvarovaný čas 20:30 a vianočné upratovanie aj tam vykúzlilo čarovný a hlavne reálny čas. Táto mamina profesionál sa odhodlala aj na máčané kolieska.  Zadanie bolo jasné. Máčali sa kolieska. Tak v čokoláde skončili kolieska šunky, kolieska kancelárskej stoličky z detskej izby a aj kolieska čistiacich vatových tampónov.  Čaro vianočného pečenia si mama profesionál vyčarovala nakoniec s pohárom vína o 22:00 v noci, keď „prepekala“ ďalšie dávky ich cukrových Vianoc. Budúci rok sa k nej určite pridám.
Takto vyzbrojeni sme teda s tým  najväčším darčekom, stromčekom, cukrovím aj veterníkmi čakali aj na tie  Vianoce všetkých ostatných (nie len naše septembrové). V návale atmosféry som  Maličkánikovi  obliekla vianočné bodičko s WAITING FOR SANTA už deň dopredu. Neskutočná chyba. Celúúúúú, celucičkú noc sme toho Santu totiž čakali s otvorenými očami. Noc pred Vianocami.  Proste mama amatér.  Santa predsa chodí v štedrý deň hneď ráno a jeho transatlantický let hlavne medzi časovými pásmami urobilo nášmu Maličkánikovi teda v hlave poriadny guláš (rovno maďarsky). Celú noc sa ma pýtal. DE, DE, DE, DE, DE (kde je Santa) a vypytoval tiež mliečko do zásoby (pre Santíkových sobov, aby bolo jasné). Alebo to bolo len „špunt obdobie“ ? Hmmm, zaručene tie soby. Chodili sme po celom dome a hľadali Santíka. K oknu k druhému oknu. Do kuchyne, spálne a naspäť. Nič. Hľadali sme ho naozaj všade. V jednu sekundu sme mysleli, že ho už aj máme, ale nakoniec sa ukázalo, že to svetlo v diaľke bolo vlastne svetlo otvorenej chladničky, v ktorej sme prichytili o 4:30 babku vyjedať majonézový šalát. 
               Štedrý deň bol naozaj štedrý. Hlavne na zážitky. Hneď ráno sme si zaželali šťastie. Veľa šťastia. Až po lopatky na chrbátiku šťastia. Hneď som bola spokojná. Šťastné sme už teda mali a veselé k našej rodine proste patria. Tato si napríklad veselo zmenil tradičné menu a ani sa nepýtajte čo sa u nás vyprážalo miesto rybieho filé.  Tichú noc sme trénovali úplne do poslednej chvíle.  Generálku sme si dali aj v tichý deň, ale slová tejto pesničky sú nám ťažko zapamätateľné. Zato takú Rihannu s jej Umbrellou (Elllá, elááá, láááá, lááá, lááá, láááá, áááá, ááá, ááá, ááá) by sme si vyspevovali (vyplakávali) pokojne aj každú noc. Hudobne to teda tento rok dokonalé nebolo. Ale aj tak by ju asi náš Maličkáň vedel zaspievať len falošne, nakoľko som ju miesto yotubu spievala ja.  Asi som aj mala šťastie, že sa ju nenaučil. Určite by mi nadával, že vedel fake tichú noc a my by sme ho nechali prespať Vianoce. ÁNO. NÁŠ MALIČKÁŇ PRESPAL SVOJE PRVÉ VIANOCE. Ako ani som sa nečudovala po tom ako celú noc hľadal toho Santíka.  Ja som si s jeho dovolením urobila úplné sebecké vlastne Vianoce.  VYPILA SOM PO TROCH MESIACOCH OZAJSTNÚ KÁVU.  To boli OZAJSTNÉ VIANOCE. Vyhodnotila som to tak, že aj tak budem potrebovať aby som ani túto noc nezaspala, nakoľko náš Maličkánik tie Vianoce prespal,  bude si myslieť, že ešte neboli a určite túto noc hľadáme pre zmenu Ježiška. Šalala. Šalala.  Šalala. Tá káva inak celkom po tých troch mesiacoch zašlapala. Šalala. Hľadáme Ježiška. Šalala. Šalát v chladničke sme už „nastražili“. Šalala Štastné a veselé milí priatelia.
               A ešte čosi som chcela. Tento rok sme mali Vianoce s jedným nákupom, polovičným množstvom jedla, s minimom darčekov a minimalistickou výzdobou. Čo sa stihlo. A viete čo? Také pohodové Vianoce som napriek tomu v živote nemala. To len tak, že ak by ste to chceli vyskúšať aj vy. 
KRÁSNE A VESELÉ SVIATKY vám želáme aj po druhý krát (to tá káva)
Maličkánikovci

štvrtok 31. augusta 2017

Časť 31: Záverečný ???



V zásuvke hlavne mojej hlavy ostalo veľmi veľa tém a téémičiek o ktorých som vám ešte chcela napísať.  Ako prísť o tému ako ma tehotenské hniezdenie chytilo v potravinách a doma máme zásoby  jedla na pol roka (vyhodnotila som si to, že to bude lepšie ako 50 ks body čísla 62), je pre vás určite dosť smutné, ale prežijete :) Ak by ste s tým prežitím mali problém, tak viete, máme tú zásobu jedla na pol roka, pokojne sa zastavte. Tiež som vám chcela napísať o šoku z popôrodných nohavičiek, o krásach ôsmeho a deviateho mesiaca.  Osmy bol teda mega-nega top (asi aj dobre teda že vám o ňom nepíšem). V deviatom sa dá opäť „normálne“ zvracať (a to vám už optimizmus, aj blogový fakt dochádza). Tiež som vám chcela napísať aká paráda je rozprávať sa aj o iných nie tehotenských témach a nákup v obľúbených stavebninách je normálne pohladenie duše (tú vysoko expanzívnu PUR penu chcete aj s aplikátorom, alebo bez.... júúúúú  aj zľavu mi tam dali). Tiež som vám chcela posunúť múdre rady ako sa správne zbaliť do pôrodnice – vraj si tam angličtinu na učenie nemám baliť a predtehotenské oblečenie je vraj tiež zbytočne. Ani o tom, ako som poskladanú postieľku ešte dva krát sama rozobrala (skúšala som polohy roštu) a v izbe sedem krát bez partnera (aby ma nedorazil) pootáčala tuším neviete. Ale to je tajomstvo. Tata je totiž hrdina, že ju poskladal (tak mu to nebudeme kaziť :) ). Tiež som vám chcela napísať o takom menšom strachu – ale to nie je veselá a zábavná téma, tak to mi mozog neschválil (a to by bol asi jeden z najdlhších blogov).  A skoro som zabudla. Ja som vám ešte nedopísala ani o rozmarnej cicuške, ktorá uprosila sono, Maličkáňa a hlavne lekára, aby sme nejako v tom 6 mesiaci konečne zistili pohlavie.  Vlastne ani posledný systémový prístup výberu mena nemáte opísaný. Aj do témy "JA NAJ- ek" som chcela na chvíľu zablúdiť.  Viete JANAJky- ktoré mali podstatne všetko lepšie, horšie... proste JANAJské- a vy ste "chudera" ktorá má jojkať, híkať a na striedačku ľutovať a obdivovať.... také príjemné. A že moja prečo sa mi vlastne nestretávame častejšie? No lebo mi je s tebou na dva prdy!!! Preto!!! Ale toto väčšinou býva diagnóza a určite sa dá o nich napísať aj v netehotenskom blogu. Tak o tom potom. Tiež som vám chcela aj o jednom tatovi, ktorému budúca mimina ako útechu, že aj ten druhý ich Maličkáň bude opäť chlapec a nie tatom vytúžené dievča, musela kúpiť na rozveselenie rybičky. Aj výber pôrodnice či detského lekára môže byť vlastne sranda a objavenie plienkového sveta vás doslova prevzdušní, flexi zalepí a 100 % absorbuje.  A najväčšou novinkou posledných dní je RAJSKÝ PLYN -  normálne sa vám dá legálne rodiť a byť tak trochu „zhúlená“ -  odpadla som. Proste je toho ešte celkom dosť čo by som vám vedela srandovnejšie a s láskou v srdci a Maličkáňom v bruchu opísať. Na požiadanie pokojne dopíšem. Ale aj tak si myslím, že som vám toho povymýšľala a opísala viac než dosť.

Vraj sme vo finále. Cítim okrem všetkých pachov (najmä z umývačky riadu) a tlakov  potrebu túto „tehotenskú témičku“ ukončiť. Verím, že sme to bez psychickej umy so mnou dali. Teda mali ste šancu prestať to čítať :) i keď podľa štatistík vás bolo na moje prekvapenie celkom dosť čo ste to so mnou vydržali až sem.

Snažila som sa vám to prízvukovať v každom blogu – VYMYŠLALA SOM SI. Veľa, veľmi veľa....  odpusťte mi, ale niektoré veci inak nešli. Tak inšpirácie určite boli na každom kroku a aj v našej domácnosti. Tá vám je teda dosť inšpiratívna, ale nebolo všetko také zlé, niečo bolo totiž horšie, niečo sa vôbec nestalo a niečo sa vôbec neriešilo a niečo sa poriadne nafúúklo – rovno nadnášajúcim héliom :)  .....

S pribúdajúcimi tehotenskými týždňami, pribúdali témy  a to som tie tehotenské fóra naozaj nenavštevovala a aj napriek tomu mi to niekedy prišlo šialené. Bolo pre mňa zábavné, ako sa dá jednoducho stratiť v tehotenskom svete. To je vraj čaro toho prvého tehotenstva. Veľa tém som sa snažila opísať s dostatočným nadhľadom – verím, že ste ho tam našli a pochopili. Chcela som vám napísať, ako sa niekedy rieši kopec hlúpostí a že nedajme sa milé budúce maminy až tak opiť tými tehotenskými hormónmi (tie sú totiž POZOR nealkoholické – príroda zariadila), tiež som vám chcela občas opísať taký priebeh, myšlienok, vyšetrení, s čím sa stretnete. Tu je niekedy naozaj super nájsť si tie „tehotenské spojenectvá“ a spriaznené duše, ktoré  tak trochu ten „strach“ z výsledkov genetiky, glukózového testu, či vysokého tehotenského tlaku prežívajú s vami. 

Proste sa vám tu snažím teraz napísať, že tehotenstvo je krásna marketingová téma, ktorá si vás určite kúpi, teda kúpite hlavne vy a je v nej priestor na kopec srandy. Tiež je to zábavné pozorovať, čo to robí s vašim telom, hlavou, okolím.... a dá sa brať aj pri všetkej vážnosti viac optimistickejšie, zábavne a napriek tým všetkým tehotenským pruserom veselo...   

Tehotenstvo je deväť mesačný boj minimálne o dva ľudské životy. Niekedy menší boj, niekedy prímerie, niekedy poriadna vojna. Nie je jednoduché a preto som si dovolila niektoré témičky takto „znevážiť“, aby bolo veselšie, keď to ide, kým to ide. Verím, že sme sa teda chápali :)  Držím všetkým budúcim maminám, maminám a maminám plánovačkam palce. Veľa optimizmu, dobrých výsledkov, sily a teda určite využite aj priestor na „rozumné tehotenské úlety“ ono to k tomu patrí.

A čo ďalej?  Hmm ? Držte nám palce. Bojím sa, ale verím že mi to s MALIČKÁNIKOM dobojujeme do úspešného začiatku. Potom, že vraj čas na nič nebude. Tak neviem... Hlavne teda neviem, či to nasledujúce materské obdobie bude pre vás čitateľné :) Pokojne si to odhlasujte ja to možno dáko po nociach dám (v zmysle racionálnej matere, ktorej sa kreativita a mozog  ani laktáciou neodplavia. Minimálne o to bude bojovať).

PS: ako sme začínali tak končíme.... Ďakujem za podporu a čítanie :) a  posielam tehotenským hormónom presladený božtek. Využívam totiž ešte svoju šancu posledných presladených tehotenských dní. VEĽKÝ CMUK.

PS1: stále ste neodkázali tej Farkašovej, že by som s ňou chcela tú knihu... viete tú BUDEM MAMA.
Nie je na Vás teda žiadne spoľahnutie :) :) :)  .... nevadí, aj tak vám niekedy prinesiem toho MALIČKÁŇA na nespoľahlivé  stráženie a kočíkovanie, aby som teda stihla  kávičkovať na kávičkovom blogu :)


pondelok 21. augusta 2017

Časť 29: Hladkanie tehotenského bruška


Nedalo sa inak. Teplo zavelilo, ľahni. Tak sme ležali  ako dva zlaté slony v obývačke na sedačke. Ja taký väčší slon a kamarátka taký no, malý sloník s mini bruškom, na ktoré si ani kakao ani vianočku pri raňajkách nevie ešte položiť.  Hááá aká nová paráda. Raňajky do postele bez tácky, šlalala. Raňajky do postele bez bordelu. Šalala. Všetok totiž nájdete prichytený na brušku. Srandujem. V posteli sa u nás neraňajkuje. Nechce sa mi obliecť urobiť tie raňajky a potom sa opäť prezliekať do pyžama. Inak by to totiž nešlo a to sa mi fakt, ale fakt nechce. 

Napriek pekelnému obdobiu kedy zohnúť sa po niečo, znamená už celkom smrrrrrrťťťť  a čertovský problém a keď vám všetko na „just“ padá z ruky, zázračne nachádzate veci prichytené na tom bruchu. Koliesko z uhorky, lyžičku, pero, tabletku ... čokoľvek.  Aké výborné! Len obúvanie ponožiek  chcelo tiež nejaký nový systém. Jasné systém – inak by to u mňa teda nešlo.  Našla som ho! Jednoduché! Ponožky sa od siedmeho mesiaca najlepšie obúvajú v tureckom sede. Naozaj. Vyskúšajte. Ale mierne som v tej mini ZOO odbočila, tak pekne naspäť k tým milým tehotným sloníkom. Aby ste si nemysleli, že to bola len taká „šiflikanská“ ZOO, aj zákazové značky som vyrobila. Teda jednu. Na vstupných dverách u nás stojí:  „ZÁKAZ FOTENIA A KŔMENIA SLONOV“. 

S kamarátkou sme mali na tej sedačke zoznamovaciu párty našich Maličkáňov.  Urobili sme také menšie psycho. A vymysleli sme im, že na otázku od kedy sa poznajú môžu vlastne odpovedať: „... áááále tak mamy nás zoznámili 9 týždňov pred mojim pôrodom (pre druhého Maličkáňa 15 týždňov)“ Tomu sa hovorí originál prenatálne kamarátstvo. Žiadne od doby ťahajúceho káčera na pieskovisku, ani od doby keby nám mamy vymieňali plienky ako si  menia deti nálepky v albume KUKUROUKU (alebo viac trendy albume, to bol jediný album ktorý som mala, tak iné nepoznám). Ale od doby, keď mamy riešili či užívajú magnézium a kde nás porodia.          Alebo také podobné príbehy im môžeme vymyslieť...  Ako sme tak ležali bruchá sa nám vrteli. Hlava pod rebrom, noha zapichnutá v močovom mechúre, noha zapichnutá v rebre, hlava v slabine. Tak rôzne. Každopádne boli aktívni a táto párty sa im určite páčila. S kamarátkou sme pozerali po tých našich bruchách, len tak z diaľky. Každé iné. Jedno do ihlanu, druhé do kocky. Jedno do diaľky, druhé do šírky. Jedno kilometer pred prsami, druhé v línii. Úplne, ale úplne iné. Jediné čo mali spoločné bolo, že občas ich potiahlo do nepravidelného tvaru. Také pravotočivé brucho a ľavotočivé brucho. Každopádne srandovné brucho. Dve srandovné bruchá plné Maličkáňov.

Ako sme tak ležali a tie brucha si (každá svoje) hladkali, prehladkali sme sa aj k témičke – hladkania brušiek tak celkovo. Ja som v tomto smere vlastne taký amatér.  Môjho brucha sa nikto nechytá. Tak nejako prirodzene. Všetci sa boja. Neviem či mňa alebo brucha, alebo aj aj. Náš Maličkánik pozná len mňa a „stynúúú“  Zuzku. Strynáá Zuzka sa mu páčila až na toľko, že pri nej sa ani  nepohol. A to sa ho teda Zuzka spýtala všeličo. Napríklad, či ešte vyzerá ako malá jašterka alebo už ako ozajstný Maličkáň (a to už sme boli celkom ozajstný veľkáči v 28 týždni).  Ale ona sa to opýtať mohla, lebo na ňu prvé tehotenské bruško len čaká. Maličkáňa sa to vnútorne nedotklo, navonok teda áno ale len tou rukou J (charakter to bude) a stynáá Zuzka sa ho teda mohla dotýkať ďalej aj bez „nakopania“.  Škoda, lebo my sme sa na to ako ju vlastne nakope aj tešili. No nič ešte musí prísť a doniesť dáku nakopávaciu dobrotu. Ďalší test jeho charakteru – či to bude malý úplatkár. 
Maličkáňa v druhom bruchu vraj hladkajú o niečo viac. Ale tiež tak primerane.  Samostatná téma sú vraj ale hladkajúce svokry. To tých zozbieraných zážitkov bolo viac. To sa vám vraj objaví tá svokrina ruka a ani neviete ako už ju máte prilepenú na bruchu. „Júúúj, moje malé zlaté... „ a už tá ruka dáva šprint okolo celého brucha a vám v tej hlave vraj ide „ ....  tetáááá nehladkajte mi to sadlooo. Ja viem, že sa z neho dá vymodelovať aj hlava bábätka aj nožičky... ale je to sadloooo .... „  možností veľa nemáte. Buď  sa usmievate alebo využijete žolíka „tehotenský hormón“ a zahráte hysterku, ktorá sa bojí, že ho tá ruka pripučí a pri troche šťastia svokra pochopí.  V ďalšej príhode bola aktívna svokra, ktorá dokonca aj cítila ako drobčekovi bije srdiečko.  Kamarátka hovorí: „No budem jej vysvetľovať, že to mi už aj na bruchu pulzuje vystúpená žila od nervov?  Držala som sa naozaj ako som mohla...“ Ďalšia svokra dala aj vyšší level. Tá jednou rukou držala to baby brucho druhou svoje kríže, ktoré ju boleli ako bola nad tým bruchom zohnutá, aby mohla tomu neboráčikovi v tom bruchu pošepkať ako sa na neho teší. Šialené situácie.  Teda už minimálne tým, že to tá svokra robila v supermarkete, konkrétne v oddelení mäsa a údenín.

No nič, držíme si všetci palce (ideálne, keby si tie palce držali hlavne tie svokrušky, ale tak v dobrom). Hádam sa dáko teda dohladkáme aj toho ozajstného pohladenia.

pondelok 14. augusta 2017

Časť 28: Tehotenská výbavička po druhé!


Udržte tehotnú ženu, ktorá vie už do akej farby ladiť výbavičku, aby nič nekúpila, lebo ten siedmi mesiac tehotenstva je priskoro.  Áno, áno vydržala som až do siedmeho. Áno, áno my už vieme čo to bude J (o tom ale nabudúce). Ako svoje okolie s čudnými otázkami a pokusom o racionálne zhodnotenie baby nákupov som otravovala dosť dlho.  Aj napriek tomu som teda na seba dosť hrdá, že to prišlo až v tom siedmom mesiaci. V abecednom poradí som mala zoradené on-line predajne a aj tie kamenné, kde viem nakupovať. Pri tých kamenných som na mape urobila dojazd do jednej hodiny, aby som to medzi kojeniami predsa stihla. Tiež som navzorcovala excelovú tabuľku do ktorej som  každej predajni prideľovala body podľa rôznych kategórií. Odporúčanie známych, pomer bavlny vo výrobkoch, cena, estetická hodnota výrobku, využiteľnosť, doba obliekania, bonusové body. Srandujem. Žiaden excel, i keď ak by mal niekto o to záujem bez problémov ho vypracujem a dorobím aj grafy.  Vedela by som si to predstaviť. Len mi dajte včas vedieť, lebo potom na tom už vraj čas nebude.

Nejaké to bolo rýchle. Stačilo na to štyroch kuriérov a dve návštevy kamenných obchodov a bolo všetko vyriešené.  Celkové zhodnotenie: máme malý kočík, veľký paplón, chudé body, najškaredší cumeľ aký sa dal kúpiť (ale super zdravý) a jedálenskú stoličku ktorú budeme používať asi až za trištvrte roka. Výýýborne!  Som spokojná.  Vybavené, pripravené. Môžem sa venovať ďalšej tehotenskej téme. Len pevne dúfam, že som na nič pri tej racionálnosti nezabudla a aspoň prvý mesiac prežijeme bez šokov.

Jasné bola to sranda a musím vám o nej napísať.  Tak teda postupne. Kočík. Celkový čas na výber 15 minút. Išli sme pozrieť vybratý na nete, odchádzali sme s úplne iným.  Mal totiž super kovové ložiská v kolieskach a to sa oplatí, aj keď plánujete len napr. jedno dieťa. Však ten kočík ktorého kolieska vydržia desať rokov sa niekomu môžu zísť. Napríklad myšiam na povale ak ho tam odložíte a mali by náladu sa trochu pokočíkovať.  Páči sa mi je praktický a podľa pravidla letného a zimného dieťaťa si myslím, že bude malý. Partner mal racionálny argument.  „Je šanca, že Maličkánik bude po tebe a teda mu to vydá aj na dve sezóny kočíkovania, tak nevymýšľaj, dáko ho tam predsa dáš. Nás v čom vozili a bolo nám dobre.“ Z kovového ložiska v kolese sa predsa neustupuje.  Nevadí. Tak ho tam teda nejako dám. Nevadí tiež, že keď nám kupovali kočík mohli si tak naši rodičia vybrať jedine farbu nič viac a aj to z ružovej a modrej, aby dlho nešpekulovali. Máme kočík a ak sa vám to nezdá, naozaj sa z neho teším. Všetko je super, už aby sa nám to dieťa do neho teda len zmestilo.

Detská postieľka. Vyklikaná za 10 minút. Za ďalších 10 minút v nákupnom košíku boli k nej aj matrac, paplón, obliečky, plachty. Samozrejme bez baldachýnu, nebudem prať a žehliť niečo navyše. Tu prišla nejaká ešte nadštandardnejšia racionálnosť ako zvyčajne.  Dieťa si to na hlavu môže stiahnuť, prach na to sadá a ešte aj žehliť sa to musí. To určite.  Ako ok ňuňu to je, ale myslím že keď nás prídete pozrieť prežijete to a ja s vami. Však ? J  Čo ma ale viac nahnevalo, že mi v objednávke poplietli posteľné návlečky.  Miesto zvieratkovská párty mi poslali zvieratká v lese.  Mega prúser. Naozaj. Sklamaná som bola. Veverička z lesa sa mi vôbec ale vôbec nepáčila. A ani farba plachty k tomu nesedela. Dokelu s nimi. Už som mala vykomunikovanú reklamáciu, len rodina ma mierne zastavila, že Maličkánik to určite prežije aj so zvieratkami v lese. Dokonca mi to tvrdili aj keď som im ukázala pôvodne objednanú zvieratkovskú párty (áno roztiahla som im ju na celý monitor, žiaden malý náhľad). Ťažké nepochopenie tohto môjho malého iracionálneho tehotenského úletu. Blbosť že úlet. Systém to malo! Druhy zvierat sa na posteľných obliečkach správnym spôsobom kombinovali a dopĺňali a jasné bol tam vytvorený prechod celou farebnou škálou. Stačilo mi dieťa nechať spávať v pôvodnej kombinácii obliečok a plachiet a do pol roka pozná celú zoo a základnú farebnú škálu. Dokazili mi to. Teraz aby som toho nášho Maličkáňa aj do lesa okrem tej  zoo na vychádzky vodila. Veď čo urobíte, keď sa bude dožadovať veveričky? Ha? Ak ste nejakú v našom okolí videli, dajte mi vedieť, kde ju bude potom hľadať.

Ostatné veci boli relatívne rýchle. Oblečenie máme dostatočne rozmanite. Chudé body číslo 62, široké body číslo 62, neforemné body číslo 62 a tak. Podbradníky sú tiež rôznych veľkostí. Taký škrtiaci, po kolená ale máme aj taký asi akurát. Ponožky v e-shope vyzerajú tenšie, čiapočky väčšie, ale myslím že všetko prežijeme. Päť minútový stres mi spôsobilo pátranie po anti-colica flaštičke v obchode. Ako tú určite musím mať jednoznačne s týmto označením. Teda všetci mi to odporúčajú. A keď musím, tak musím. Ako som sa pobavila, keď mi predavačka v obchode zvestovala, že všetky fľaštičky (v ich obchode teda od troch najznámejších výrobcov) sú anti- colica. Vyriešené! Teda pevne v to verím. Kreativita mi hádam neodtečie s plodovou vodou, tak to dáko dotvoríme, vyriešime a v zdravý všetci prežijeme. J Veď mama a hlavne tá budúca „neblázni“.

Pekné nákupy budúce mamičky a nebojte, ak kúpite blblé body, či v škaredšej farbe, ako vám aktuálne prišiel newsletter s novinkou, náhradný termín máte cca o mesiac. Vraj tak rýchlo bábätko zo všetkého na začiatku vyrastie. Tak hoďte uponáhľanú shopingovú nohu na stôl, netrápte sa a pokojne dopite tú bezkofeínovú kávičku!  Bude vraj aj horšie.

PS: stále platí že si celkom dostatočne v týchto blogoch vymýšľam :)


pondelok 7. augusta 2017

Časť 27: Tehotenské chute


Juhúúú. Tak toto je témička.  Úplne na zjedenie. Aby som sa už pomaly involvovala do mamičkovského slovníka mňamkovná. Hmm asi som nemala použiť slovo involvovať a mňankovná v jednej vete.  Nevadí, neskôr sa teda involvujem viac.

K tejto téme by som vám vedela napísať skôr o mojich tehotenských „nemôžem“.  Ale o tých ste už čítali asi viac než dosť.  Tak predsa zalovím v tom mojom jedálenskom rybníčku nejakú tú „olovenú rybičku“. Áno, áno ryby mi chutili. Veľmi. Asi všetky druhy, až mi jedného dňa moja čitateľská zvedavosť prezradila, že v rybách je nadmerné množstvo olova nevhodné pre tehotné ženy. A bolo po rybách. Od toho momentu mi ryby doslovne „nebrali“ aj napriek zakúpenému rybárskemu lístku. Na žiadnej etikete mi totiž nechceli napísať GRAVIDITA FREE. Ako zase olovená novinka to teda nebola, ale dovtedy som sa dokázala uspokojiť so svojim zdravým rozumom, ktorý určite správne vedel vybrať. Ale teraz ?  Viete ako vás tie tehotenské články vedia zmagoriť a vyvolať vo vás pocit nezodpovednej matere? Totálne!  Držíte nôž nad tými kuracími prsiami a rozmýšľate či to kura čípkovalo, alebo mu tie antibiotiká podávali v šumivej forme, alebo inak, alebo je to kura bez tých antibiotík ale na tej biofarme bolo bio slepé ale najviac zo všetkých bio. A ani jedna možnosť sa vám vlastne nepáči a tak prejdete na tú zeleninu pri ktorej na vás rovno z tej mrkvy kričí nejaký dusičnan: „Počuj mladá, aký si mala deň. Ja tak trochu „pridusený“ v tom tvojom hrnci“.  Jablká si zásadne kupujem tie najškaredšie. Áno, súcitím s nimi a však aj bio. A potom pri každej škvrnke na tom jablku na ňu s očakávaním pozeráte ako na vianočný čokoládový adventný kalendár a s „otvorením“ okienka čakáte či v tomto okienku nájdete bio červíka, alebo inú prirodzenú bio háveď.  Bude to na bio-Mikukáša, alebo až na tie eko-Vianoce? Éčka a emulgátory to je jasnačka.  A po chvíli ste bio, eko, raw a všetko ostatné, ale najviac hladná. Tak nejako viac hladná ako keď ste neboli tehotná. V hlave dokolečka a dokolečka stláčate tlačidlo „refresh“ aby ten ZDRAVÝ rozum neodišiel. Veď je ZDRAVÝ, síce je to v slovenčine, bez etikety, piktogramu a bez marketingu ale ZDRAVÝ! Tak teda zdravé tehotné žienky už s tým bio, eko a hlavne tehotenským jedením nebláznime! J 


Ale pekne späť k tým chúťkam. Sú! Určite sú! Z rozprávania som počula teda o všelijakých. Chleba vo vajíčku so syrokrémom celých deväť mesiacov. Jahody so sladkým kečupom. Zrnká pšenice miesto arašidov k telke. Párky s brusnicovým džemom a také všelijaké som teda od vás počula.  Ja som mala obdobia najskôr pomarančovo-mandarínkové, potom avokádové, nasledovala doba ryby,  paradajkové obdobie a momentálne sa asi nachádzam v jablkovo mrkvovej etape. Cítim, že asi chuťovo teda nie v poslednej. Nie, nie také zdravé to zase nebolo. Vyzerá to tak, ale nebojte každú zeleninu a aj ovocie som poctivo zajedala nejakým super CHUTNÝM pečivom. A každý deň, každučký deň som si hovorila od zajtra už bez pečiva. Ale keď to zajtra bolo stále zajtra a ja by som to aj splnila. Určite! Však ale zajtra.

Občas sa u mňa vyskytli také náhle prepadovky:  „Ruky hore a sem na tanier odovzdajte všetku kyslú kapustu, ktorú máte. A sem na druhý tanier „navaľte“ dreň akúkoľvek okrem kostnej. Ideálne jahodovú a marhuľovú.“ Júúú, to naozaj. To mi chutilo. Hocikedy. Aj o polnoci.

Raz tiež o tej skoro polnoci ma chytila chuť na linecké koláčiky. Tak pevne sa ma tá chuť držala, že na oplátku som ja o dvadsať minút držala vypracované cesto. Toto by mohlo ku nám chodiť vo vianočnom čase. Na tie Vianoce sa to cesto nejako miesi  pomalšie. Menšia dilema nastala po zistení, že to cesto má vlastne do ďalšieho dňa odstáť v chladničke. Hmmm ? Žiaden problém! Tak som teda počkala tých pätnásť minút, ktoré chýbali do polnoci a na preukázanie svojej veľkorysosti som pridala ďalších päť. Aj tento bod v recepte bol splnený. Cesto stálo do ďalšieho dňa  v chladničke.  Šalalala.  No a po tých dvadsiatich minútach som mala to cesto polepené po celej doske a neveriacky sa čudovala sama nad sebou ako s tým cestom vediem rozhovor. „Páľ ty cesto do pekáča, lebo ťa zámerne upálim,  a už fakt nerob drahoty, lebo ťa vytrieskam váľkom až budeš mať tri milimetre.“ A po tomto dialógu s cestom to cesto predsa len ešte raz premiesite, vrátite do chladničky z ktorej vyberiete zaváranú cviklu na ktorú nastrúhate syr a posypete to vlašskými orechmi a ostávate spokojná, že vás to tehotenstvo nedostalo a vy ste ostala aj o tej polnoci úúúplne normálna, určite vám nešibe, pokecať si s cestom je normálka a ste jasne nad vecou aj s tými tehotenskými chuťami.